Piaty júl je aj d?om zahrani?ných Slovákov. Aj tu vládne ruka štátu. Pod?a toho, ako sa o potomkov našich pokrvných príbuzných stará, je to ruka lakomej macochy. Macocha kalkuluje stým, že ?ím menej sa bude stara?, tým menej problémov bude musie? rieši?. Skuto?ne sa naše vlády o potomkov Slovákov, ktorých bieda vyhnala v dvoch chlebových vlnách do cudziny, stará iba ve?mi ve?mi málo. Ob?as oficiálna návšteva, ob?as nejaká akcia, ob?as nejaké podujatie, sem tam nejaký dar, ob?as oduševnené s?uby, ve? ?o iné politici vedia a hotovo. Hlavne, aby pri tom boli kamery, fotograf a vláde naklonený novinár.
Ak by sme starostlivos? všetkých našich vlád za tridsa? rokov prirovnali aspo? k tým vidite?ným ?inom Ma?arskej vlády (mnohé kroky nevidíme, ale cítime ich) o jej menšiny, tak by sa každý náš touto ?innos?ou poverený minister musel v trojobale smaži? v pekle.
A nie len on. Ur?ite svoj diel zodpovednosti nesú aj všetci ministri školstva. Ladislavom Ková?om po?núc a Tomášom Druckerom kon?iac. Ve? kde inde, ako v škole sa budúci držitelia rána majú dozvedie? komu a za ?o od roku 1915 (Clevelandská dohoda), v?a?íme za sú?asnú republiku. Kde inde ako v škole sa majú dozvedie? ?o sa 30. mája 1918 (Pittsburská dohoda) udialo. ?o myslíte, ko?ko slov bolo a žia? aj je venovaných v u?ebniciach a skriptách dejepisu nekone?ne usilovnej práci k?azovi, organizátorovi, politikovi Andrejovi Hlinkovi?
Kde inde sa majú dozvedie?, aká bieda našich predkov žijúcich v Uhorsku vyhnala do Ameriky, Kanady a Brazílie. Medzi rokmi 1870 až 1914 opustilo vlas? takmer 750 tisíc Slovákov. O podmienkach v akých žili sú napísané stohy kníh. Tam žijúci krajania zakladali spolky, aby si mohli navzájom pomáha?. Práve v takýchto organizáciách si uvedomili, že jedine vlastný suverénny štát je schopný vytvori? také životné podmienky, aby sa Slovensko mohlo sta? domovom, ktorý môže ob?anom zabezpe?i? prácu, bezpe?ie a blahobyt aby mohli ži? doma v Slovensku.
V akom štátnom zriadení žili, ke? museli opä? kvôli hladu opusti? rodnú hrudu a svoj cie? emigrácie zamera? na „Dolnú Zem“, Franciu, Taliansko. Kde inde ako v škole sa mali naši sú?asní predstavitelia štátnej moci dozvedie? komu zato, že môžu vládnu? vo vlastnom štáte musia by? v?a?ní. Nedozvedeli sa a na ich ne?innosti je to vidie?.
Pritom za fakt, že existujeme na zozname národov sveta v?a?íme práve Slovákom žijúcim v zahrani?í. Íre?itú Sloven?inu a dedi?ný slovenský folklór môžeme po?u? a vidie? tiež vo zvyšku zdecimovaných Slovákov v zahrani?í. Ve?ká diaspóra Slovákov v Ma?arsku už pod?ahla sofistikovanej domácej politike. Naša snaha kon?í pri stoli?ke úradníka. Tak, ako sa nestaráme ?o u?ia na slovenských školách národnostných menšín, najmä tej ma?arskej, tak sa nestaráme o existen?né problémy našich menšín v zahrani?í. Slovo reciprocita, rovnako ako slovo zodpovednos? zo slovníka nami platených úradníkov vypadlo.
Román o zanedbávaní vz?ahov slovenskej matky a jej dietok žijúcich v zahrani?í si píše Matica slovenská. Tá si žije sama pre seba. Dokonca ani jej Domy v Slovensku necítia materinskú ruku. Vedenie Matice h?adá a zdá sa, že našlo betón a z postupne upravovaných stanov stavia okolo seba pevný múr. Nezaujíma ju stav jazyka, výskum histórie, slovenské školstvo ani kultúrne dedi?stvo. Ak v týchto oblastiach nie?o robí, tak skuto?ne iba povrchne. Vedenie si najmä dáva pozor, aby nenarazilo na vrchnos?. Už to samo o sebe popiera fundament jej vzniku. Matica slovenská bola založená práve kvôli tomu a iba preto, aby odbornou ?innos?ou rozvíjala národné povedomie a ducha slovenského národa doma aj vo svete. Práve preto ju naši osvietení predkovia založili, aby sa nebála konfrontácie s každým neprajníkom bez oh?adu na jeho postavenie, funkciu, alebo lokalitu.
Ignorovanie komunít potomkov Slovákov žijúcich v zahrani?í je neodpustite?né. Jeden de? v kalendári to nezmení. Zmenu môže prinies? iba priznanie problému, okamžité systémové zásahy do u?ebných osnov a plnenie požiadaviek národne orientovaných organizácií v zahrani?í (škôl, spolkov, krúžkov, …) aj doma.
Zdroj feed zsi.sk
