Dnes na margo udalostí ostatných hodín dve navzájom voľne súvisiace poznámky.
V utorkovom komentári o udalostiach a absurdných okolnostiach únosu venezuelského prezidenta Madura obrovskou celoarmádnou akciou, na čele s Delta Force na priamy pokyn amerického prezidenta Trumpa, som okrem iného vyslovil počudovanie nad nepochopiteľným mlčaním šéfky amerických spravodajských služieb, Tulsi Gabbardovej. Roky totiž táto bývalá vojenská dôstojníčka veľmi dôsledne a nebojácne vystupovala proti všetkým doterajším vojenským inváziám a intervenciám Washingtonu po celom svete, no teraz je nepochopiteľne ticho. V komentári som upozornil, že si jej mlčanie všimol dokonca aj vplyvný americký denník Los Angeles Times.
V rozhovore na TA3 vyjadril včera večer sklamanie nad jej záhadným mlčaním aj politický analytik a komentátor Eduard Chmelár. Tu musím dodať ešte jednu vec. V období, kedy Gabbardová kandidovala na funkciu prezidenta USA, som jej niekoľko razy ako komentátor vyjadril zo Slovenska na jej facebookovej stránke podporu. Neušlo to pozornosti mnohých amerických komentujúcich a všimol si to aj jej tím. Neštylizujem sa do role bohvie akého pacifistu, ale rovnako som vystúpil – tento raz doma na Slovensku naživo a verejne – aj v auguste 2002 v diskusii z pléna po prejave najväčšieho vojnového jastraba USA, republikánskeho senátora Johna McCaina, keď zavítal do Bratislavy a v preplnenej sále sa v Petržalke stretol s verejnosťou a médiami. Kým mi stihol odpovedať, chytil ho rýchle za lakeť vedľa neho sediaci veľvyslanec USA na Slovensku, aby mu pošepkal do ucha a dostal ho do obrazu kto že sa to v diskusii z pléna postavil a vystúpil…. Boli o tom na druhý deň články v našich denníkoch a o pár dní aj v novinách Slovak Spectator.
V súvislosti s mojou aktuálnou osobnou spomienkou na vojnového jastraba, senátora McCaina, a na rovnako jastrabiu Madeleine Albrightovú, mi nedá nespomenúť, aký svetový mega cirkus s nami robil Washington po záhadnom únose syna prezidenta Kováča pred policajnú stanicu v rakúskom Hainburgu v kufri auta. Dokopy sa prezidentovmu synovi nič vážne nestalo, pamätáte sa o čo vtedy išlo, netreba to bližšie rozoberať, ale cirkus bol z toho naozaj svetový. Mladý Kováč z toho nakoniec tak či tak napokon vyšiel ako oslavovaný hrdina. V prípade únosu venezuelského prezidenta Madura do New Yorku ozbrojenými silami USA však ide jednoznačne o akt štátneho terorizmu z príkazu najvyšších miest, ak už by chcel náhodou niekto používať objektívnu optiku.
Nech nie je nikto prekvapený, ale osobne mi už je celá tá takzvaná národná bezpečnostná stratégia USA, najväčšieho svetového uzurpátorského darebáka spomedzi všetkých krajín, ľahostajná a ukradnutá. Pre mňa za mňa nech zožerú aj to dánske Grónsko, hlavne aby nám dali raz a navždy pokoj a neterorizovali cudzie lode hore dolu po celom Atlantiku ako stredovekí piráti. Odkedy som na svete, odvtedy šarapatia a rozťahujú sa po všetkých kontinentoch, moriach a oceánoch, podnecujú alebo sponzorujú štátne prevraty, naserú všade tie svoje vojenské základne a verte, že ani Grónskom to neskončí a bude ešte vojna aj o Antarktídu. Nič nie je vylúčené, naopak všetko je možné. Som rád, že ako komentátor som vždy na ich svinstvá poukazoval hneď od roku 1990, kedy sa začali spolu so Sorošom rozťahovať vďaka jednému rodinnému klanu aj tu u nás. Mám o tom plný novinársky archív mojich článkov a komentárov.
Zdroj telegram
