2.6 C
Kosice
piatok, 19 decembra, 2025
HomeNezaradenéOd zrušenia kalifátu v Turecku uplynulo 100 rokov

Od zrušenia kalifátu v Turecku uplynulo 100 rokov

Ankara/Bratislava 2. marca (TASR) – Tri mesiace po podpísaní lausannskej zmluvy vyhlásilo 29. októbra 1923 Ve?ké národné zhromaždenie Turecko za republiku, ?ím sa 600 rokov existencie Osmanskej ríše stalo definitívne minulos?ou. V ten istý de? za prvého prezidenta Tureckej republiky zvolili Mustafu Kemala, ktorému parlament v novembri 1934 osobitným zákonom udelil meno Atatürk (Otec Turkov).

Štyri mesiace od vyhlásenia republiky uskuto?nilo Turecko aj posledný krok, ktorým definitívne opustilo islamské kultúrnohistorické tradície. Na návrh prezidenta Kemala došlo v krajine aj k zrušeniu kalifátu, od zániku ktorého uplynie v nede?u 3. marca 100 rokov.

Kalif (arab. chalífa) bol politický a náboženský nasledovník proroka Muhammada, ktorý stál na ?ele sunnitskej moslimskej obce a preto kalifát znamenal, že mal duchovnú moc nielen na území Osmanskej ríše ?i Turecka, ale v celom moslimskom svete.

Turecký kalifát zanikol 3. marca 1924, pri?om z krajiny vykázali všetkých príslušníkov osmanskej dynastie. Turecko opustil aj Abdülmedžit II., ktorý bol tureckým kalifom od novembra 1922. Vyhnaním osmanskej dynastie sa v Turecku skon?ila 600-ro?ná vláda tohto panovníckeho rodu. Na tróne sa dovtedy vystriedalo 36 sultánov, ktorí boli od roku 1517 aj nosite?mi titulu kalif.

„Turecká republika síce zrušila kalifát v roku 1924 nieko?ko mesiacov po svojom založení, ale kalifát spájame s existenciou Osmanskej ríše ako nadnárodného impéria, nie s Tureckom ako národným a sekulárnym štátom. O osmanskom kalifáte môžeme hovori? od 1. polovice 16. storo?ia, kedy sa po obsadení Mekky a Mediny sultánom Selimom I. osmanskí sultáni stali postupne aj kalifmi všetkých sunnitských moslimov od Atlantiku po Indiu a Indonéziu,“ uviedol pre TASR islamológ Gabriel Pirický z Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied (SAV).

Osmanský kalifát sa pod?a neho od arabského Umajjovského alebo Abbásovského kalifátu zo 7. až 13. storo?ia líšil predovšetkým tým, že na jeho ?ele stál Nearab. Zo za?iatku mal titul osmanského kalifa skôr významnú symbolickú hodnotu, ale od 18. storo?ia nadobudol aj politickú rovinu, ke? si za?al osmanský kalif nárokova? titul hlavy sunnitských moslimov vrátane tých, ktorí žili v neislamských krajinách ako napríklad v Rusku. To si zase nárokovalo by? ochrancom ortodoxných kres?anov aj v Osmanskej ríši.

Zrušenie kalifátu trvalo viac ako štyri mesiace od vyhlásenia republiky pod?a Pirického aj preto, lebo nová administratíva Mustafu Kemala zvažovala aj možnos? tzv. talianskej cesty, t.j. zachova? kalifa ako symbol jednoty moslimskej obce.

„Ani talianski nacionalisti po zjednotení nezrušili pápežstvo, ale uznali svätého otca za hlavu katolíckej cirkvi a svetského vládcu Vatikánu. Vieme, že až do uzavretia lateránskych dohôd v roku 1929 neboli vz?ahy medzi talianskou vládou a pápežom vôbec ideálne. Mustafa Kemal sa tiež obával, že by sa kalifát mohol sta? v budúcnosti oporou revizionistických hnutí. Preto napriek protestom doma a v zahrani?í, najmä v Indii, nakoniec kalifát zrušil a posledný kalif Abdülmedžit II., z osmanskej dynastie musel aj s rodinou opusti? krajinu,“ vysvetlil Pirický.

Bežní Turci v ?ase vyhlásenia republiky ?i zrušenia kalifátu pod?a neho ešte zvä?ša nevedeli, ?o sa s nimi deje. Ich identita bola daná islamom, dynastickým princípom, regionálne alebo profesijne. To iba elity za?ali presadzova? plány, ktoré mali da? novému národu novú sekulárnu a národnú identitu, odsunú? islam do súkromnej sféry, vytvori? nový jazyk a zavies? nové písmo, ale tiež nové pravidlá správania sa na verejnosti.

„Tieto snahy sa nakoniec ukázali ako vcelku úspešné, hoci zo za?iatku sa dotkli iba mestského obyvate?stva a na vidieku, kde žila vä?šina obyvate?ov, išli veci ešte istý ?as po starom. Odsunú? islam do súkromia sa však ur?ite podarilo iba na ur?itý ?as,“ skonštatoval islamológ.

S nástupom tureckého prezidenta Recepa T. Erdogana v roku 2003 je pod?a Pirického spojené aj vyzdvihovanie osmanskej minulosti a to nielen v podobe nejakých reminiscencií, ale ako programovo konzervatívnymi kruhmi inšpirovaná politická nostalgia, ?asto nazývaná otománia alebo neo-osmanizmus.

„Ten je takmer výlu?ne zameraný na pozitívne ?ítanie osmanskej minulosti, na nekritické postoje a idealizovanie osmanských sultánov a ignoruje temnejšie stránky a obdobia osmansko-tureckých dejín. Kalifát naopak, ten akoby v Turecku – na rozdiel od arabského sveta – už upadol do zabudnutia,“ dodal pre TASR Gabriel Pirický z Ústavu orientalistiky SAV.

Zdroj feed teraz.sk

RELATED ARTICLES

ZANECHAJTE KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Sem zadajte svoje meno

Most Popular

Recent Comments