Palmeho zabil 28. februára 1986 v neskorých večerných hodinách v centre Štokholmu neznámy muž strelou do chrbta z bezprostrednej blízkosti. Vtedajší 59-ročný premiér sa so svojou manželkou Lisbet vracal domov z kina pešo, bez osobnej ochranky. Vrah z miesta činu ušiel. Švédska justícia prípad uzavrela až v roku 2020 – verejnosť však totožnosť vraha dodnes nepozná.
Palme presadzoval silný sociálny štát, ľudské práva a medzinárodnú solidaritu. Ostro kritizoval vojnu vo Vietname, apartheid v Južnej Afrike a odsúdil Sovietsky zväz za inváziu do Československa v roku 1968. Viedol politiku aktívnej neutrality Švédska nezávislej od Spojených štátov, ako aj Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Sven Olof Joachim Palme sa narodil 30. januára 1927 v konzervatívnej luteránskej rodine z vyššej spoločenskej vrstvy v štvrti Östermalm v Štokholme. Študoval na Kenyon College (1948) v americkom štáte Ohio, kde získal bakalársky titul a v roku 1951 dosiahol titul v odbore právo na Štokholmskej univerzite. Od začiatku 50. rokov bol aktívnym členom Švédskej sociálnodemokratickej strany (SAP). V roku 1953 sa stal osobným tajomníkom premiéra Tageho Erlandera a o päť rokov neskôr sa dostal švédskeho parlamentu.
V roku 1963 sa Palme pripojil k sociálnodemokratickej vláde ako minister bez kresla. O dva roky neskôr zasadol do kresla ministra komunikácií a v roku 1967 zastával post ministra školstva a tiež cirkevných vecí.
Napriek svojmu rodinnému pôvodu bola jeho politická orientácia ovplyvnená sociálnodemokratickými postojmi. K formovaniu týchto názorov prispeli jeho cesty po „treťom svete“, ako aj po Spojených štátoch, kde bol svedkom hlbokej ekonomickej nerovnosti a rasovej segregácie.
V roku 1969 sa stal švédskym premiérom a predsedom SAP. Z funkcie odstúpil po tom, ako sa mu nepodarilo zostaviť vládu po parlamentných voľbách v roku 1976, ktoré ukončili 40 rokov nepretržitej vlády SAP. Počas svojho pôsobenia vo funkcii lídra opozície bol Palme zároveň špeciálnym mediátorom OSN v iránsko-irackej vojne a v roku 1979 bol predsedom Severskej rady.
V roku 1979 utrpel druhú politickú porážku, ale po volebných víťazstvách v rokoch 1982 a 1985 sa vrátil ako premiér a túto funkciu zastával až do svojej smrti. Celkovo vo funkcii predsedu švédskej vlády pôsobil od 14. októbra 1969 do 8. októbra 1976 a od 8. októbra 1982 do 28. februára 1986. Palme zároveň viedol SAP v rokoch 1969 – 1986.
V roku 2020 švédska prokuratúra vyhlásila, že existujú dôkazy o tom, že Palmeho zavraždil Stig Engström. Keďže ten spáchal v roku 2000 samovraždu, bolo oznámené, že vyšetrovanie smrti Olofa Palmeho sa uzavrie. Záver z roku 2020 čelil rozsiahlej kritike zo strany právnikov, policajtov a novinárov, ktorí odsudzovali dôkazy ako iba nepriame a – podľa vlastného priznania prokuratúry – príliš slabé na to, aby zabezpečili súdny proces, keby bol podozrivý nažive. Skutočná identita Palmeho vraha zostáva stále neznáma.
Podľa britského denníka The Guardian k predchádzajúcej vražde švédskeho vládneho predstaviteľa pred streľbou na Palmeho došlo ešte v roku 1792, keď atentátnici na plese zastrelili kráľa Gustáva III.
O 17 rokov neskôr po vražde Olofa Palmeho došlo vo Švédsku k druhej vražde člena vlády. V roku 2003 zomrela po útoku nožom ministerka zahraničných vecí Anna Lindhová, ktorú napadol v obchodnom dome psychicky narušený muž. Rovnako ako Palme ani ona nemala ochranku. V prípade jej smrti polícia vraha vypátrala.
Vyšetrovaniu vraždy Palmeho sa dlhé roky venoval aj švédsky spisovateľ Stieg Larsson. Svoje zistenia a archívne materiály nikdy nedokončil. Na základe jeho pozostalosti a vlastného pátrania napísal švédsky publicista Jan Stocklassa knihu s názvom Odkaz Stiega Larssona: Po stopách vraždy Olofa Palmeho (2019). O rok skôr švédsky novinár Thomas Pettersson napísal knihu Nepravdepodobný vrah (2018), za ktorú získal prestížnu novinársku cenu Guldspaden. Na motívy jeho knihy vznikol rovnomenný televízny seriál, ktorý v roku 2021 odvysielala stanica Netflix.
Olof Palme mal osobný vzťah aj k bývalému Československu. Jeho prvou manželkou bola Jelena, ktorú si zobral v roku 1949, aby sa mohla dostať z komunistickej krajiny. Samotná sa však k tejto záležitosti nikdy verejne nevyjadrila, rozhovory s médiami aj historikmi odmietala.
Zdroj feed teraz.sk
