Od roku 1993 je 25. marec Dňom zápasu za ľudské práva, a zo zákona pamätným dňom Slovenskej republiky (SR).
Už v novembri 1987 sa začali zbierať podpisy pod petíciu za náboženskú slobodu vo vtedajšej Československej socialistickej republike (ČSSR). Iniciatívu podporil aj podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) a hokejista Marián Šťastný, ktorý sa považuje za iniciátora myšlienky Sviečkovej manifestácie.
Bývalý kanonier Slovana Bratislava, československej reprezentácie a po emigrácii do Kanady aj tímov NHL Quebec Nordiques a Toronta Maple Leafs sa začiatkom roka 1988 spojil s vtedajším predsedom Združenia Slovákov vo Švajčiarsku Pavlom Arnoldom a s bratom Jána Čarnogurského Pavlom, ktorý v tom čase pôsobil v Kanade. Výsledkom ich stretnutia bol list adresovaný Jánovi Čarnogurskému o pláne pripraviť nenásilný protest v Bratislave. List preniesla zo Švajčiarska do Bratislavy Šťastného svokra Valéria Malinovská vo futre svojho klobúka. Plán Šťastného bol, že manifestácie sa budú okrem Bratislavy konať aj v iných európskych mestách pred zastupiteľskými úradmi ČSSR. Napokon sa okrem Bratislavy konala demonštrácia len v hlavnom meste Talianska, v Ríme.
Aktivisti tajnej cirkvi si jeho nápad osvojili a pripravili manifestáciu v Bratislave. Jej hlavnými organizátormi boli František Mikloško, Ján Čarnogurský, biskup Ján Chryzostom Korec, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Rudolf Fiby a ďalší členovia katolíckeho disentu. Mikloško poslal 10. marca 1988 oznámenie o konaní akcie Obvodnému národnému výboru. Úrady však zhromaždenie zakázali. Bezpečnostné orgány sa pripravovali na zásah, v ČSSR vyhlásili mimoriadnu bezpečnostnú situáciu.
Veriaci boli vystavení tlaku a zastrašovaniu na pracoviskách, študenti dostali pokyn odcestovať na víkend domov. Takisto duchovní organizovaní v združení Pacem in terris vyzvali ľudí, aby sa na manifestácii nezúčastnili. Verejná bezpečnosť (VB) pred akciou odklonila dopravu a blokovala prístup do centra mesta. Boli zadržaní viacerí organizátori, Mikloško či biskup Korec.
Aj napriek opatreniam štátnej moci sa na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988 na Veľký piatok o 18.00 zhromaždili tisícky prevažne veriacich ľudí. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky. Na Hviezdoslavovo námestie dorazili aj bezpečnostné zložky s autami a dvoma vodnými delami. Politickí funkcionári vrátane vtedajšieho ministra kultúry a básnika Miroslava Válka sledovali zásah proti účastníkom pokojnej demonštrácie z hotela Carlton.
Príslušníci VB napokon zasiahli, snažili sa vytlačiť dav z námestia, bili ľudí obuškami, útočili slzotvorným plynom a napokon použili aj vodné delá. „Kropiť, kropiť,“ znel povel pre policajtov, ktorí obsluhovali vodné delá. Zadržaných bolo 141 ľudí, podľa oficiálnych údajov 14 ľudí utrpelo zranenia. V apríli 1988 sa vo Viedni konala schôdzka Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), na ktorej delegáti ostro odsúdili konanie štátnych síl v ČSSR.
Ani iniciátor myšlienky Sviečkovej manifestácie Šťastný si nebol istý, ako sa akcia v Bratislave uskutoční a aký bude mať priebeh. V tom čase bol v torontskom hoteli, kde sa aj s ďalšími spolupracovníkmi pripravoval na pohreb Štefana Romana, bývalého predsedu SKS. Šťastného zásluhy v boji proti totalitnému režimu ocenil 13. novembra 2016 Ústav pamäti národa (ÚPN) tým, že mu udelil cenu Statočný v našej pamäti a našom srdci – mimoriadne ocenenie za odpor voči jednému z totalitných režimov v 20. storočí na Slovensku.
Zdroj feed teraz.sk
