Účasť obce Cigeľ v SNP označil historik Ján Vingárik z Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi za výraznú, keďže v podstate mala východiskovú pozíciu spoločnú so všetkými koncovými podhorskými obcami, ktoré mali blízko k partizánskym jednotkám, ukrývajúcim sa práve v horách povyše týchto obcí. Preto aj väčšina partizánov pochádzala priamo z obyvateľov týchto obcí. „Jednou z takých odbojárskych obcí bol Cigeľ. Oddiel Major bol ten, ktorý mal k nemu najbližšie, jeho bunkre sa nachádzali v lesoch Vtáčnika nad Cigľom. Práve spolupráca s týmto oddielom a jeho podpora stála obyvateľov ťažké chvíle v období konca druhej svetovej vojny, hlavne v januári 1945, keď nemecké jednotky – gestapo, SS, špeciálne komando sídliace v Láskári, aj príslušníci takzvaného slovenského štátu, predovšetkým Hlinkovej gardy a profašisticky orientovaní Nemci z radov miestnych prepadli obec,“ spomenul Vingárik.
Z obce jednotky podľa neho zobrali 132 mužov, peši ich dovliekli do Prievidze a uväznili v pivniciach domu, ktorý patril prvej prievidzskej továrni na liehoviny. „Boli tu v otrasných podmienkach väznení v dvoch predných miestnostiach. Mučili ich, pretože samozrejme nebolo cieľom ich tu len držať, ale vypočúvať ich a zistiť spojitosť s partizánmi a vypátrať hlavne partizánske bunkre. Dôkazom toho, že nikto nič neprezradil, je, že partizánov z oddielu Major nenašli,“ priblížil.
Represálie pripravili o život niekoľkých obyvateľov Cigľa. „Priamo v priestoroch domu zomreli na následky mučenia Štefan Mjartan a Anton Murár. Ďalších odviedli do Zemianskych Kostolian, do časti Dolné Lelovce. Tam bol totiž vojenský priestor, ktorý bol ideálny na páchanie vrážd, popráv, často beštiálnym spôsobom,“ doplnil historik.
Po oslobodení tam podľa neho našli v masovom hrobe 66 ľudí, vrátane niekoľkých žien a detí i mužov uväznených v pivniciach. „Neboli to však len Cigľania. Keď sa to stalo 13. januára 1945, už tu bolo 15 ľudí z iných obcí okresu. Nemci to stihli spraviť za desať dní, lebo túto budovu zabrali 3. januára,“ ozrejmil historik.
Veľkú časť zo zadržaných podľa neho nemecké jednotky aj prepustili, stalo sa to koncom vojny krátko pred oslobodením, keď už videli, že budú musieť ustupovať pred spojeneckými vojskami. Niekoľkých však napriek tomu ešte popravili, udialo sa to priamo v budove. „Údaje o počte obetí sa rozchádzajú, bolo ich od 17 do 25,“ vysvetlil. Dôkazom udalostí sú nielen spomienky pamätníkov, ale i masové hroby. Viacerých z nich sa podarilo po oslobodení identifikovať, ďalších však pre zmrzačenie na tvárach nie.
Dom na Košovskej ceste, kde nemecké jednotky mučili a popravili viacerých ľudí, je dnes súčasťou Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi.
Zdroj feed teraz.sk
