Takúto ne?akanú otázku som v?era dostal od môjho dlhoro?ného známeho. Zaujala ma okrem ne?akanosti aj svojou priamos?ou a hádam aj aktuálnos?ou. Najmä po predv?erajšom dlho?iznom mentorskom vystúpení prezidenta USA na valnom zhromaždení OSN v New Yorku, v ktorom ako nejaký viktoriánsky riadite? prísnej súkromnej školy posp?dal, alebo naopak pochválil, svojich žiakov za prospech a správanie.
Nuž, predovšetkým, ja nepatrím k slovenským psychiatrom alebo psychológom toho typu, aký sa tu predviedol a kolektívne, priam až historicky, strápnil nie tak dávno ke? sa ich viacero podujalo komentova?, ?i skôr diagnostikova?, nášho premiéra krajne nevhodným spôsobom na dia?ku verejne bez toho, že by sa s ním osobne stretli. Na to sme tu poniektorí naš?astie nezabudli. To po prvé. Po druhé, v dnešnom bláznivom svete, plnom nevyspytate?nosti a absurdných protire?ení, je dos? miesta pre odchýlky od normálu, ak o nie?om takom ako „normál“ môžeme hovori?. Lebo kadekomu sem tam presko?í bez toho, že by išlo hne? o nejakú diagnózu. Hocikto dnes vylezie na tribúnu na nejakom námestí a rozziape sa tam v tranze tak, že ak by sa videl o pár rokov na videozázname, tak sa chytí za hlavu ?o to tam vystrájal. A možno sa za tú hlavu chytí nie až po rokoch, ale hoci aj po pár d?och, ke? mu v nej odznie vplyv psychotropnej látky, ktorú užil krátko pred tým, ako na pódiu schmatol do ruky mikrofón pred davom šalejúcich ?udí. To tu dnes vidíme bežne.
Pokia? ide o Trumpa, lebo o ?om tu je teraz re?, ten ?lovek sa má exemplárne rád. Každý sa máme rád, to je normálne, ve? to schva?uje aj Biblia, ktorú on uznáva, ale Donald Trump sa má naozaj extrémne rád. Myslím, že trpí navyše aj zna?ným stup?om politického mesiášstva a velikášstva. Na Slovensku si o ?om všelikto myslí všeli?o. Naši domáci neoliberáli napríklad smútia za senilným Bidenom, oplakávajú prehru Kamaly a len s ?ažkos?ami preh?tajú tú bolestivú ranu, že práve konzervatívny kres?an Trump sa stal hlavou štátu, ktorý oni vždy tak slepo bez výhrad adorovali. Mnohí iní jasali, že kone?ne je tu ten správny americký prezident, ?o dá do laty všetkých dúhových aj nedúhových slnie?károv nielen doma ale aj na celom svete. Ja som nejasal, skôr som s ve?mi miernym optimizmom nabádal v komentároch k zdržanlivosti. U Trumpa totiž nikdy nevieš na ?om si – v jednu chví?u napríklad vystupuje ako najvä?ší kamarát Viktora Orbána a familiárne volá na verejnom podujatí nášho premiéra krstným menom, no vzápätí, vlastne takmer vzápätí, vie obom položi? nôž na krk kvôli ruskej rope a ruskému plynu. Lebo si neuvedomuje, že tu v našich stredoeurópskych kon?inách nebeháme po uliciach s oranžovou šiltovkou na hlave ako zmyslov zbavení a nekri?íme „America First!“, ale snažíme sa stara? sa o naše vlastné národné, štátne a v neposlednom rade aj existen?né záujmy s oh?adom na to, kde sa geograficky nachádzame. Ako to múdry ma?arský minister zahrani?ia Szijjártó taktne pripomenul z Budapešti hne? po Trumpovom prejave v New Yorku.
Rovnako sa jednu chví?u už už zdá, že nadobro vyhodil z Bieleho Domu ukrajinského prezidenta škandalóznym spôsobom za drzos? a nevychovanos?, nabáda ho k úctivosti a ide tak ?aleko, že si nedlho na to ne?akane pozve prezidenta Putina na Aljašku a pot?apkáva ho tam po pleci ako priate?a a div nie spojenca, no prejde len pár týžd?ov a už zas otá?a o 180 stup?ov. Presne v duchu flexibilného využitia hesla „Turnig point USA“ (?iže bod obratu USA) a už je zas so Zelenským pusipajtáš a hecuje ho doby? spolu so zdisciplinovanou Európskou úniou naspä? všetky stratené územia a ís? ešte ?alej, pravdepodobne až kamsi na Moskvu.
Ako praktizujúci kres?an katolík mám isté skromné dôvody súhlasi? s Trumpom privátne v svetonázorovej a ideologickej oblasti, napríklad aj pokia? ide o stato?ného Charlieho Kirka. Toho tu ešte pred dvomi týžd?ami nik nepoznal ale odrazu po jeho násilnej smrti je v?aka Google každý na neho expert a nájde sa dokonca aj taký, ktorý teraz na nebohého Kirka povýšenecky hádže lopaty komentátorského blata. Ja nie, ja s Kirkom súhlasím.
Zdroj telegram
