Dátum 12. október zvolili ako De? samizdatu na základe udalostí z roku 1988. Pred 36 rokmi, 12. októbra 1988, podpísalo 92 ?eských a slovenských disidentov vyhlásenie na podporu slovenského kres?anského aktivistu Ivana Polanského, ktorého 17. júna 1988 odsúdili za vydávanie a šírenie samizdatu na štvorro?né väzenie.
Medzi známe prípady prenasledovania ?udí, ktorí šírili samizdaty, patrí aj kauza z roku 1981 známa ako „francúzsky kamión“. Za „pašovanie“ literatúry sa vtedy ocitlo vo väzbe viacero ?udí, medzi nimi aj disident a filozof Milan Šime?ka.
„Pojem samizdat pochádza z ruštiny a možno ho preloži? ako sám-seba-vyda?. V 30. rokoch 20. storo?ia ho použil ruský básnik Nikolaj I. Glazkov. U nás sa za?al používa? v období normalizácie v rokoch 1970 – 1989,“ uviedol pre TASR literárny historik Pavel Matejovi?.
Prostredníctvom samizdatu sa pod?a neho šírili texty autorov, ktorí mali zákaz verejne publikova?. Zákaz súvisel najmä s ich kritickým postojom k invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V samizdate zverej?ovali texty aj autori, ktorí odmietali publikova? v oficiálnych periodikách, kde bol priestor na umeleckú slobodu limitovaný oficiálnou ideológiou. Medzi samizdatových autorov patrili aj tí, ktorí vydávali svoje diela aj oficiálne. Išlo najmä o texty, ktoré boli otvorene kritické vo?i normaliza?nej moci.
„Treba tiež poveda?, že medzi tzv. oficiálnou literatúrou a samizdatom neprechádzala nejaká ostrá deliaca línia. Po období najtvrdšej normalizácie sa postupne v priebehu 80. rokov do literatúry viacerí zakázaní autori vrátili. K odmäku prišlo najmä v druhej polovici 80. rokov v ére tzv. gorba?ovovskej perestrojky. Na sklonku 80. rokov už vä?šina autorov, ktorí predtým zverej?ovali svoje texty len v samizdate, za?ala publikova? aj v oficiálnych periodikách,“ vysvetlil Matejovi?.
Na vznik slovenského samizdatu mal výrazný inicia?ný vplyv ?eský samizdat, pri?om v tejto súvislosti je pod?a Matejovi?a potrebné spomenú? najmä ?eského undergroundového básnika a filozofa Egona Bondyho. V porovnaní s ?eským literárnym samizdatom však na Slovensku zverej?ovalo svoje texty v samizdate ove?a menej autorov, vychádzalo tu aj menej periodík ?i iných samizdatových tla?í.
Na Slovensku bol pod?a literárneho historika viac zastúpený náboženský samizdat. V období normalizácie vydávali aktivisti katolíckeho disentu viac ako dvadsa? samizdatových ?asopisov.
„Náboženský samizdat mal na rozdiel od literárneho samizdatu iné funkcie. Vychádzal najmä pre potreby kres?anských komunít. Na rozdiel od literárneho samizdatu neplnil prioritne estetickú funkciu,“ skonštatoval Matejovi?.
Literárny samizdat bol pod?a neho názorovo diferencovaný a existovali v ?om rôzne prúdy. Ocitali sa v ?om ved?a seba práce reformných marxistov, liberálov, konzervatívcov i antikomunistov. Jeho sú?as?ou boli polemiky a diskusie. Podobne, ako to je v prirodzene názorovo diferencovanej demokratickej spolo?nosti.
„Prvé literárne samizdaty sa na Slovensku objavili v 70. rokoch v Košiciach, pri?om mali charakter literárnych zborníkov, ktoré vyšli pod názvami The Nace, Trinásta komnata, Hudba a Nace, Nacelle a Lesní speváci. Najvýznamnejšími predstavite?mi košického samizdatu boli básnik Erik Groch a filozof Marcel Strýko,“ uviedol literárny historik.
V 80. rokoch za?al pod?a neho vychádza? literárny samizdat aj v Bratislave, ktorého sú?as?ou boli periodiká Kontakt, K, Altamira, Fragment, Fragment K, ktoré zverej?ovali nielen prózu a poéziu, ale venovali sa aj reflexii literatúry, kultúrnej a politickej publicistike, ?ím literárny samizdat nadobúdal aj charakter ob?ianskeho samizdatu.
„K ob?ianskemu samizdatu by sme mohli na Slovensku zaradi? aj rôzne ekologické publikácie, k najznámejším patrila iniciatíva Bratislava nahlas (1987). Aj ke? nešlo v pravom slova zmysle o samizdat, mala na neoficiálnu scénu podobný vplyv ako texty vydávané v samizdate,“ dodal Matejovi?.
V tejto súvislosti treba pod?a neho spomenú? aj tzv. šedú zónu, ktorá sa nachádzala na pomedzí oficiálnej a alternatívnej kultúry. Netvorili ju síce zakázaní autori, no svojimi nekonven?nými prejavmi tiež rozširovala priestor umeleckej slobody. Aj preto nemožno vies? nejakú striktnú deliacu ?iaru medzi samizdatom a inými nezávislými kultúrnymi a ob?ianskymi aktivitami po?as normalizácie.
K najaktívnejším autorom a vydavate?om samizdatu na Slovensku patrili Ján Budaj, Oleg Pastier, Ján Langoš, Tomáš Pet?ivý, Milan Šime?ka, Martin M. Šime?ka, Dominik Tatarka, Ivan Kadle?ík, Hana Ponická, František Mikloško, Ján ?arnogurský, Ji?í Oli?, Vladimír Archleb, Tamara Archlebová, Vladimír Havrilla, Boris Lazar, Ivan Hoffman, Marta Frišová, Zuzana Kusá, Martin Klein a Martin Bútora.
Odkaz samizdatu pretrváva aj v sú?asnom demokratickom zriadení. Samizdat môže by? pod?a Matejovi?a inšpiráciou pre autorov, ktorí vydávajú svoje práce vlastným nákladom, chcú by? nekonven?ní, ?i odmietajú konzumne orientovanú spolo?nos?.
„Aj ke? sa nedá hovori? o samizdate, tak ako ho poznáme z obdobia normalizácie, svojou formou ?i grafickou úpravou ho môže napodob?ova?. Takýto ‚samizdat‘ môže by? preto umelecky prínosný. Treba ho však odlíši? od rôznych dezinformácií, ktoré sú šírené na internete a ozna?ujú sa za alternatívne názory. Preto tzv. alternatívne médiá nemajú so samizdatom ni? spolo?né. By? protisystémový je dnes ?asto efektným demagogickým gestom, ktoré je zneužívané politikmi rôzneho razenia,“ zdôraznil pre TASR Matejovi?.
Zdroj feed teraz.sk
