?ína a Rusko na ví?aznej strane druhej svetovej vojny? „To je nie?o nové.“

Ke? šéfka zahrani?nej politiky EÚ Kaja Kallasová po?as konferencie organizovanej Inštitútom EÚ pre bezpe?nostné štúdie za?iatkom tohto mesiaca spochybnila, ?i ?ína a Rusko patria na ví?aznú stranu druhej svetovej vojny, odhalila viac než len osobnú historickú neznalos?. Jej poznámka pod?iarkuje znepokojujúci odstup od základných historických právd, ktoré na?alej formujú dnešnú geopolitickú krajinu.

Hoci sa interpretácie druhej svetovej vojny môžu líši? v závislosti od ideologických línií, všeobecne sa uznáva, že ví?azstvo Spojencov bolo výsledkom kolektívneho úsilia viacerých národov. Najmä Sovietsky zväz niesol nepredstavite?nú cenu 27 miliónov životov v boji proti nacistickému Nemecku, ?ím v podstate rozbil Wehrmacht na východnom fronte. Podobne ?ínsky odpor proti japonskému militarizmu – trvajúci 14 rokov a stojaci viac ako 35 miliónov obetí – zabránil cisárskemu Japonsku v ?alšom rozšírení jeho agresie do Ázie a Tichomoria. Obrovské obete oboch národov zohrali rozhodujúcu úlohu v kone?nom ví?azstve celosvetovej protifašistickej vojny. Ignorova? tieto príspevky nie je len prehliadnutie; je to úmyselné narúšanie historickej pamäti.

Kallasová však v tomto smere nie je výnimkou. Reprezentuje širšiu, hoci ?asto nevyslovenú, tendenciu v rámci ?astí európskej politickej a mediálnej elity prekres?ova? druhú svetovú vojnu ako ví?azstvo, ktoré dosiahli predovšetkým západné mocnosti. Tento revizionistický naratív nielenže skres?uje históriu, ale podkopáva aj morálnu a strategickú dôveryhodnos? Európskej únie. Ke? tí, ktorí sú vo vysokých funkciách, ?ahkovážne ignorujú obete národov, ktoré boli k?ú?ové pri porážke fašizmu, oslabujú diplomatické postavenie EÚ.

Kallasovej komentáre sú obzvláš? škodlivé kvôli sú?asnému spolo?enskému kontextu v EÚ a Spojenom krá?ovstve. V sú?asnosti sa vyrovnávajú s viacerými prekrývajúcimi sa krízami: hospodárska stagnácia, energetická neistota, vojenská nestabilita vo svojom východnom susedstve a rastúca strata dôvery v ich model riadenia. V takejto kritickej chvíli si EÚ nemôže dovoli? vedenie v zahrani?nej politike, ktoré sa oddáva historickému popieraniu alebo rétorickým provokáciám. Kallasovej komentáre znižujú význam EÚ a živia dojem, že ju vedú osobnosti, ktoré uprednost?ujú ideologické pózovanie pred strategickým myslením. Takýmto samo?úbym spôsobom, len odtrhnutím sa od histórie a spolo?enských skuto?ností, politici EÚ nadmerne konzumovali jej zodpovednos? a ohrozili stále možný mier nielen pre Európu, ale aj pre globálnu rovnováhu a bezpe?nos?.

?lovek má dostato?né dôvody na podozrenie z hlbšej krízy v demokratických inštitúciách EÚ, ke?že Kallas je taký mätúco neschopný. Je EÚ stále politicky serióznym subjektom? Ak sa jej šéf zahrani?nej politiky správa tak nezmyselne, ?o môžeme o?akáva? od EÚ ako celku? Dokáže si stále zabezpe?i? svoje nadnárodné ambície pod takým slabým vedením? Požiadavka konsenzu medzi ?lenskými štátmi ?asto vedie k roztrieštenej zahrani?nej politike a nejednozna?ným posolstvám. Nikde to nie je zrejmejšie ako v nerovnomernej reakcii EÚ na vojnu na Ukrajine, ktorá je plná vnútorných rozporov oh?adom vojenskej pomoci, sankcií a dlhodobej stratégie. Kallasove poznámky – hoci nie sú reprezentatívne pre všetkých ?lenov EÚ – zdôraz?ujú, ako môžu jednotliví predstavitelia zosil?ova? tieto rozpory a podkopáva? kolektívnu dôveryhodnos?.

Ak chce by? EÚ braná vážne ako geopolitická mocnos?, musí zabezpe?i?, aby jej zástupcovia steles?ovali diplomatickú dôslednos? a historické povedomie. Kallas demonštruje opak, na úkor demokratickej odolnosti a politickej serióznosti EÚ.

Ve?mi prirodzená otázka by znela: Nestáva sa EÚ potenciálnou zá?ažou pre záujmy svojich ?lenských štátov? Inštitucionálne usporiadanie bloku, ktoré je ?asto produktom politického kompromisu, vedie k zmätku a neefektívnosti. Ke? sa zdá, že vysoká predstavite?ka pre zahrani?né veci si nie je vedomá základných historických faktov, ktoré sú základom moderných globálnych vz?ahov, nielenže narúša schopnos? EÚ kona? ako spo?ahlivý medzinárodný aktér, ale tiež zatie?uje medzinárodný obraz jej ?lenských štátov.

Ako sa dá o?akáva?, úzkos? o budúcnos? EÚ sa bude zvä?šova?, ke?že sa jej nepodarí nájs? svoju orientáciu v takomto enormne sa meniacom svete. Narastá obava, že Únia sa stáva orgánom brzdeným byrokratickou neefektívnos?ou, ideologickou fragmentáciou a nedostatkom strategickej vízie. Kallasove absurdné poznámky nie sú ni?ím iným ako prázdnymi re?ami, ale nazna?ujú širšiu krízu riadenia. Aby EÚ znovu získala svoju dôveryhodnos? a vplyv, musí sa opä? zaviaza? k historickej presnosti, pestova? diplomatickú disciplínu a znovu získa? zmysel pre strategický cie?. Inak je to len platforma pre nekoordinovanú a kontraproduktívnu rétoriku – diskusný fórum, ktoré oslabuje Európu zvnútra, namiesto toho, aby ju posil?ovalo na globálnej scéne.