NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (228)
ROZDELENÍ (SKORO) AKO CYPRUS
Nehovorím nič nové, iba na záver týždňa opäť sucho konštatujem známy fakt, že sme ako národ rozdelení na dva nezmieriteľné názorové tábory. Deliaca čiara v zmysle nejakej jasnej geografickej línie ako na Cypre tu samozrejme našťastie neexistuje, už len to by nám chýbalo, ale Bratislava je predsa len čosi ako štát v štáte pokiaľ ide o politický a spoločenský vplyv na zvyšok krajiny. Takto to tu je od samého začiatku, ak za začiatok „letopočtu“ považujeme obdobie okolo vzniku samostatnej Slovenskej republiky.
Najprv tu boli proti sebe tábory takzvaných pronárodných síl (HZDS a SNS), reprezentované predovšetkým Mečiarom a Slotom, a svetoobčianskych alebo globalistických síl, reprezentované tvrdým jadrom VPN na čele s Fedorom Gálom a vzápätí aj s ústrednou ikonou federalistov Dzurindom, a bohužiaľ v tom období aj neslaným nemastným neskorším politickým konvertitom Jánom Čarnogurským. Takzvané národné sily nemali v zahraničí žiadnu oporu ani podporu, práve naopak – čelili masívnej a neraz až hysterickej kritike z Prahy a Budapešti, ale najmä zo Západu. Nielen z politických kruhov, ale aj z médií. Valili sa sem peniaze od Soroša a prišla samozrejme aj obávaná CIA, ktorá si zo Slovenska urobila jedno zo svojich ďalších cvičných ihrísk. Chvíľu to síce vyzeralo na zázračné vedenie a možné víťazstvo takzvaných pronárodných síl, ale tie nemohli dlho odolávať presile a podpore, ktorú zo zahraničia dostával priam až epochálne glorifikovaný Mikuláš Dzurinda. Do toho prišiel prezident Michal Kováč – jeden z viacerých fatálnych omylov vedenia HZDS, v súčinnosti s objaviteľkou termínu čierna diera Madeleine Albrightovou, ktorá si vzala osud Slovenska do svojej zvlášť starostlivej osobnej „opatery“. A bolo rozhodnuté.
Ak by bolo rozumné, HZDS mohlo na Slovensku vládnuť naveky, alebo aspoň desiatky rokov, ak by v ňom nebolo toľko nenažratých hrabivcov, ktorí sa s hubou, plnou národa, nabalili pekne krásne tak, že ani ich prapravnuci sa nemusia obávať, že by jedného dňa nemali z čoho žiť. Mečiarova skromná malá korzička a trojizbový byt na ulici Fraňa Kráľa síce na chvíľu dojali a zalepili oči, ale neskôr sa obnažila nepríjemná pravda v podobe Elektry a všeličoho ďalšieho, oveľa väčšieho. Mimochodom…. v Elektre som bol, tlmočil so tam jedno stretnutie a rokovanie Vladimíra Mečiara s americkým veľvyslancom, a môžem povedať, že mi tá budova, plná nevkusného prepychu s jej chladným interiérom, bola tak nesympatické, že by som ju nechcel ani zadarmo. To bude tým, že mám rád útulné menšie obytné priestory, dýchajúce teplom domova.
Dzurinda sa v eufórii z porážky HZDS na čas vďaka médiám politicky presadil, ale aj jeho vláda napokon s hanbou pošla na čosi podobné ako vláda HZDS – na hrabivosť a nenažratosť všelijakých „sitkárov“ a „Goriliakov“. No a tak sa pomaly ale isto začal vo vzniknutom vákuu na začiatku tisícročia na scéne vynárať Robert Fico a s ním prichádza aj ďalšie delenie národa pod taktovkou ľudí okolo Mesežnikova, Demeša a spol. Lebo mladý sociálny demokrat Fico, plný ideálov o spravodlivom svete, nebol „vypestovaný a vyšľachtený“ v notoricky známych politických liahňach Západu, ktorý má rád všetko pod kontrolou. Takže už v roku 2002 sa v bratislavských luxusných hoteloch začali organizovať štedro financované protificovské konferencie. Po určitom frenetickom experimentovaní a tápavej improvizácii v snahe nájsť čo najskôr nejakú životaschopnú náhradu za skrachovaného Dzurindu v podobe napríklad ľudsky odporného magnáta TV Markíza Pavla Ruska a nekonečne mentorujúcej Ivety Radičovej, sa predsa len presadil Ficov obrodenecký Smer. Ale pretože čert nespí, a v prípade Slovenska to platí zvlášť, na scénu prichádza po narýchlo uhnietených politických „polotovaroch“ dubióznej kvality v podobe mediálne vyrobeného Kisku a Čaputovej aj desivý prízrak menom Igor Matovič. No a tým sa krátkou cestou dostávame vlastne až k dnešku a k súčasnému pokračujúcemu deleniu národa takmer na spôsob Cypru. 1/2