NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (226)
DNES LEN TAK VOĽNE, O NIČOM
V minulosti existovala v Slovenskom rozhlase každú nedeľu po rannej rozprávke a správach pár minút po deviatej relácia Živé slová. Boli to zhruba 10-minútové zamyslenia o stave spoločnosti, o živote a o morálke. Pár takých zamyslení som tam mal aj ja, ani neviem ako sa stalo, že ma tam vôbec pustili. Asi preto, že som mal v tom období vždy v nedeľu večer aj v televíznych novinách zahranično-politický komentár.
Už roky píšem každú nedeľu na sociálnych sieťach skoro ráno ešte za hlbokej tmy pravidelné Nedeľné zamyslenia na rôzne témy, a hoci sa snažím vyhnúť sa v tento deň pracovného pokoja politike, nie vždy sa to dá. Asi je to tým, že zamýšľať by sa mal človek podvečer, keď už je mozog v prevádzkovej teplote, nie ráno o štvrtej na lačný žalúdok keď sa normálnym ľuďom a celému nášmu hodnotovo zameranému národu najlepšie spí. V nedeľu sa tým ale dostávam do „éteru“ sociálnych sietí ako prvý, až potom sa ozýva so svojimi minútami komentárov a úvah Marek Šoun, po ňom prichádza s Vecami verejnými mediálna hviezda a poslanec SNS Roman Michelko, o desiatej predpoludním víta svojich divákov a poslucháčov na káve môj sympatický žoviálny kolega Juraj Štubniak a o jedenástej nasledujú v televíziách tri nenávidené, ale bohužiaľ beznádejne návykové politické diskusie.
Takto to u nás v nedeľu býva, od novembrového prevratu v osemdesiatom-deviatom, kedy Západu-chtivý ľud na preplnených námestiach zbavil moci nepopulárnych československých komunistov a nastúpila vysnívaná pluralitná demokracia so všetkými svojimi nervy drásajúcimi „chybičkami“ krásy a konzumným blahobytom, až do druhej popoludní. Ani tým to ale celkom nekončí, lebo v priebehu dňa a aj večer sa ešte objavujú politické komentáre na YouTube. O zábavu a rozptýlenie je teda aj v nedeľu postarané. Kto chce niečo iné a má politiky plné zuby, zapne si medzitým v kuchyni rádio Slovensko a pri varení počúva v pokore spolu s láskyplnou a nekonečne tolerantnou manželkou priamym prenosom svätú omšu s kázňou – najčastejšie z katolíckeho kostola, lebo nás bohabojných katolíkov je na Slovensku najviac, ale sem tam aj evanjelické služby božie z evanjelického chrámu pre našich obľúbených luteránov.
Mám rád upokojujúcu atmosféru nedeľných svätých omší a neodmysliteľnú organovú hudbu s jej hlbokými tónmi. Keď som ešte býval v rodnej Bratislave, na sväté omše som v nedeľu o piatej chodieval do monumentálneho Blumentálskeho kostola kde je úžasná akustika a fantastický organ. Bývalo zvykom, neviem či je to tam stále tak, že na ňom v nedeľu hrával vynikajúci profesionálny organista, ktorý tam neraz zostal preludovať na virtuóznej úrovni aj po svätej omši. Domov som za tónov organu odchádzal v príjemnej povznesenej nálade s pocitom, že svet so svojimi rozhašterenými ľuďmi a nekonečným trápením vlastne nie je až tak zlý, ako sa neraz javí. Lenže prídete domov, pustíte si večerné televízne noviny a ste znovu v tvrdej realite.
Všimli ste si to? Z nejakého dôvodu zase padajú kade tade po celom svete lietadlá a najmä helikoptéry s nevinnými ľuďmi na palube – zaplatí si napríklad celá rodinka vyhliadkový let nad New Yorkom za 150 dolárov, ale živí sa už domov nevrátia lebo sa ich helikoptéra rozpadne vo vzduchu na márne kúsky, ktoré sa zrútia do rieky Hudson aj s pasažiermi a je koniec. Helikoptéram neverím, podobne ako neverím elektrickým autám, a hoci by som nedbal pozrieť sa napríklad na Bratislavu z výšky, či zhora vyzerá trochu lepšie ako zdola, ale neriskoval by som to. Takto sa v helikoptére zabila aj Husákova druhá manželka lebo si v Bardejovských kúpeľoch zlomila ruku a akýsi profesor chirurg naliehal, že jej tú ruku musia dať do sadry v Bratislave, kam ju treba okamžite dopraviť helikoptérou v zlom počasí. Nakoniec sa tá helikoptéra zrútila v hustej hmle kdesi nad bratislavským letiskom. Alebo bohatý a slávny basketbalista Cobe Bryant…. aj on sa zabil pred piatimi rokmi vo svojej súkromnej helikoptére ako 41-ročný na predmestí Los Angeles, kam sa z domu vozil na tréningy a na zápasy, lebo na to mal. 1/2