NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (225)
ŽIVOT JE O KOMPROMISOCH
Neoznamujem tu teraz takto zavčas ráno v deň pracovného pokoja nič nové, ostatne ako vždy, ale život ľudský býva skutočne aj o robení kompromisov. O malých každodenných kompromisoch, ale neraz aj o veľkých a závažných kompromisoch, ak to inak nejde.
Všelikto kritizuje premiéra Roberta Fica za kompromisy, dokonca aj radikálne „krídlo“ takzvanej alternatívnej scény – tí najsebavedomejší a najradikálnejší – si ho za to podáva, aj s celou vládou. Ja nie, nemám totiž v mojom veku mladícku potrebu z ničoho nič sa na staré kolená radikalizovať a púšťať sa do niekoho z vedenia strany Smer, nota bene do predsedu vlády, ktorý prežil atentát. Nemám ani šajn aký by som bol a čo by zo mňa vôbec zostalo po mentálnej a rozumovej stránke po tak ťažkej traume.
Starám sa preto výlučne o seba a o to, či mám ako jednotlivec, činný od roku 1990 v našom prepchatom verejnom priestore, čistý morálny kredit a radšej pre istotu včas vyťahujem brvno z vlastného oka. Aby mi nik nemusel vyčítať a vyhadzovať na oči, že v minulosti som hovoril a písal niečo iné ako teraz, že som prezliekol kabát a že ma dnes niekto za to čo píšem platí, a podobné nezmysly. Za 35 rokov komentátorskej práce jasná a nemenná línia.
Každého, kto sa púšťa do Roberta Fica upozorňujem na jedno – to, čo prežil za viac ako dve desiatky rokov on, a dodnes kontinuálne prežíva a ešte prežívať bude, by som ja rozhodne neustál. Tak čo tu ja budem koho bohorovne kritizovať a machrovať hore dolu po celom internete z teplého pohodlia od svojho písacieho stola v teplákoch pri šálke kávy so smotanou a s nabitým telefónom, ak je mojím jediným problémom a osobnou zodpovednosťou ísť si v samoške dokúpiť čo sa mi v komore minulo a zájsť do čakárne obvodného lekára, aby mi upravil liečbu boľavého žalúdka.
Premiér Fico ani len ten mobilný smart telefón nemá – takú šikovnú fajn vecičku na hranie, akú majú všetky slovenské decká už od kolísky, čo ale v jeho prípade plne chápem. Už len to by mu pri jeho starostiach o blaho národa k šťastiu chýbalo, aby mu niekto neustále vyvolával z médií, posielal mu stupídne SMS správy a žiadal od neho pre svoju rodinu všelijaké láskavosti. Určite to má nejako vyriešené a ja to nepotrebujem vedieť. A vôbec, akým právom by som premiéra kritizoval ja, mudrujúc ako sebavedomý hosť napríklad v nejakom mainstreamovom alebo alternatívnom štúdiu? Prosím, nech to robia iní, ak sa im chce a nevedia bez toho žiť. Lebo sediac pohodlne na riti, oni sú svorne presvedčení, že by samozrejme vedeli všetko robiť ďaleko lepšie ako premiér. Zároveň v tomto odstavci dodávam pre pochopenie ešte niečo veľmi podstatné – že nik nemá také penzum informácií, aké má on – zo zahraničia, zo spravodajských služieb, z rokovaní v cudzine a z kuloárov v politike doma i vo svete. Nezávidím mu, hlava by sa mi z toho už dávno rozpadla.
V mojom video archíve je všeličo – aj šot z televíznych novín STV v roku 1998, v ktorom mladý štíhly poslanec Robert Fico na akomsi dôležitom plenárnom zasadnutí SDĽ hovorí v stoji, že s HZDS nikdy strana nepôjde. Lebo taká bola vtedy tá neslaná nemastná SDĽ, možnože dokonca ešte horšia ako SDK, s ktorou kolaborovala, až na to nakoniec sama zakapala. Tak to invenčný Robert Fico onedlho vyriešil prezieravo inak. Keď videl, aká beznádejne skostnatená je strana „padlých revolucionárov“ Pavla Kanisa, Petra Weissa, Brigity Schmögnerovej a Ľubomíra Fogaša, včas pochopil aká je situácia, založil si vlastnú ľavicovú stranu a keď prišiel čas, išiel do tej koalície nielen s HZDS, ale aj s SNS, a keď bolo treba tak aj s Mostom-Hídom Bélu Bugára. No a čo?
Alebo teraz, keď nám ostatným tu celé týždne nervy tiekli zo siedmich vydieračov v koaličných stranách SNS a Hlas, nestratil predseda vlády v nastalej trme vrme duchaprítomnosť, nevypol prúd, neupadol do porazeneckej depky (ako by som upadol ja), nerezignoval, hoci kľudne mohol a nik by mu to nevyčítal, nenechal sa vyviesť z miery provokatívnym otvoreným listom od odbojného Andreja Danka, ba ani len uleteným otvoreným listom od stoviek