OD PRÍPADU K PRÍPADU
Mám s tým trochu problém….s čím? Vysvetlím. Vždy som si vážil ľudí, ktorí nemenili názory a neprispôsobovali sa oportunisticky dobe podľa aktuálnej politickej situácie v snahe mať vždy zo všetkého, a za akýchkoľvek podmienok, osobný prospech.
Mojou výhodou je, že sa pokojne môžem hlásiť k všetkému, čo som v živote vyjadril ako komentátor v novinách, rozhlase a v televízii. Nik nemôže prísť a povedať mi: „Počúvaj, však ty si kedysi hovoril niečo celkom iné ako dnes, tak ako to vlastne s tebou človeče je?“ Všetko, čo som v minulosti verejne napísal alebo povedal, môžem zo svojho archívu vytiahnuť hoci aj zajtra a po tridsiatich rokoch to uverejniť bez akejkoľvek úpravy alebo hanby za moje názory v minulosti. Je to cenná výhoda, umocnená navyše tým, že čas ukázal, že som mal pravdu.
Trebárs môj obsiahlejší článok v denníku Slovenská Republika pod titulkom „Americký etnocentrizmus… a čo s ním“, z leta 1994, teda pred viac ako tridsiatimi rokmi, ktorý urobil rozruch na zahraničných zastupiteľských úradoch v Bratislave. Do bodky som mal v tom vyargumentovanom článku pravdu. Podobne aj moje zamyslenie v pravidelnej nedeľnej relácii Slovenského rozhlasu „Živé Slová“ v roku 1998, v ktorom som sa zaoberal potrebou dvíhania zdravého sebavedomia a hrdosti Slovákov na svoju vlasť. Prípadne môj prvý anglický článok v amerických novinách PROGNOSIS v roku 1992 pod titulkom „Democracy in Slovakia“, v ktorom som sa zastal národne orientovaných slovenských novinárov a intelektuálov, ktorí sa vzopreli krajne tendenčnému a neobjektívnemu informovaniu zahraničných médií o Slovensku keď nás hrubo očierňovali, že sme národ nevzdelaných nacionalistov, budovateľov nebezpečnej komunistickej Gabčíkovskej priehrady, rozvracačov federácie a utláčateľov národnostných menší. Dlhšie sa zberám uverejniť tu pre ilustráciu pár mojich starých článkov. V najbližších dňoch to už urobím.
Mám len trochu problém s ľuďmi, ktorí svoje názory otočili o 180 stupňov a dnes hovoria niečo celkom iné ako pred pár desaťročiami, a dokonca si na tom v minulosti vybudovali svoju lukratívnu novinársku alebo humoristickú kariéru. Istý veľmi známy humorista v rokoch, ktorý je dnes diametrálne odlišný od seba samého v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, vraj rád číta moje články, váži si ma a chcel by sa so mnou stretnúť. Teraz? Prečo nie v roku 1996 alebo 1997 keď ho boli plné médiá a kabaretné scény s jeho bičujúcim výsmechom národne orientovaných ľudí ako som bol ja a moji priatelia? Čo si ja mám čo sním dnes povedať? Absolútne nič. Mám totiž sloniu pamäť. Výrazne vtedy svojím iritujúcim a neprirodzene nasilu koktavým posmechom poškodil nášmu národu ako zabávač a ja by som sa určite nezdržal povedať mu to dnes aj do očí.
Dostal som pred časom na Facebooku žiadosť o priateľstvo od Petra Weissa…. okamžite som ju bez mihnutia oka zamietol. Ďalší podobný prípad….. bol mojím spolužiakom na Filozofickej fakulte a všetci sme sa mu vyhýbali lebo priam sršal zúrivým marxistickým nadšením mladého boľševického fanatika…. išiel z neho strach, od neho len čo najďalej, hovorili sme si všetci…. a dnes? Pre boha živého, pozrite sa na neho. V správe som mu stručne napísal, že s ľuďmi ako je on nemám nič spoločné a čudujem sa, že mi vôbec žiadosť o priateľstvo poslal.
Aj medzi takzvanými alternatívnymi komentátormi, dokonca veľmi prominentnými, sú takí, ktorí, ako trebárs Ján Čarnogurský alebo Vladimír Palko, stáli v minulosti na opčnej strane ako ja. Prosím, v poriadku, každý má právo zmeniť názor, určite by som také právo mal aj ja. Lenže skúste si ma predstaviť, ako by som trebárs po dvadsiatich-piatich rokoch názorovo vyhranej komentátorskej činnosti zrazu otočil o 180 stupňov a stal sa pred siedmimi rokmi napríklad pravidelným komentátorom v týždenníku Týždeň, denníku SME alebo v DenníkuN. Čiže urobil by som niečo podobné ako pred časom po roku 1989 Marián Leško. Absurdné! A o tom to práve je, ja totiž svoje názory nemením, hoci by som si bol mohol finančne náramne polepšiť. 1/2
Zdroj telegram
