„ŠUHAJKO“
Ďakujem za všetky milé blahoželania k narodeninám a zároveň za trpezlivosť, výdrž a ochotu čítať moje články ku káve a komentovať ich už bezmála 5 rokov. V januári to bude 5 rokov.
Včerajšie narodeniny ma ako vždy vrátili do spomienok na mojich rodičov. Vždy to je tak a je to prirodzené a logické. Každý z nás bol kedysi dieťaťom. Spomínam si, že ma raz niekto z dospelých oslovil ako dieťa „šuhajko“. Znie to dnes neuveriteľne, lebo jednak som bol mestské dieťa a v mestách sa veľmi „“nešuhajkovalo“, to sa „nosilo“ na dedinách, a jednak sa mi to oslovenie vôbec nepáčilo. Lebo už vtedy som sa vnímal ako „veľký“, tak aký som ja komu šuhajko? Ale cez prázdniny na Richňavskom jazere boli aj iné deti a ja si pamätám, že raz jeden ujo rybár sa môjho kamaráta pri vode opýtal „šuhajko, číže si ty?“ To sa tak voľakedy dospelí zvykli pýtať, aby vedeli z ktorej rodiny to ktoré dieťa je a kto sú jeho rodičia. Čí som, toho som, som svojich rodičov! Dodnes, aj keď už dávno otec a mama nežijú, patrím im a oni patria mne. Oslovenie „šuhajko“ sa hodí do starých filmov ako Jerguš Lapin. Nuž, nech je ako chce, „šuhajkom“ už dávno nie som. Mimochodom, na mojich besedách na základných školách som už deviatakom vykal.
Neviem ako dlho ešte budem takto písať moje články každé božie ráno. Lebo pravdou je, že v tom pokračujem viac menej už len z vďaky a úcty k mojim facebookovým priateľom a čitateľom, lebo tí tam hore pramálo stoja o to, či ja žijem, ako žijem, kde žijem, či vôbec žijem a čo si ja o čom myslím. Ja nie, mne oni ľahostajní nie sú, ale im ja áno. Prosím vás, čo napríklad takú Juditu Laššákovú zaujíma nejaký Zoldy….. Stretli sme sa v januári na besede v Rudine a chcel som sa s ňou a s Marekom Ťapákom porozprávať o možnej spolupráci. Ale kdeže, bol som pre nich iba stará vykopávka lebo oni mali svoje plány a pracovali na niečom celkom inom…..
Dlho som žil v presvedčení, že by bolo užitočné nejako spojiť alternatívnych komentátorov – starých aj mladých – v záujme Slovenska. Dokonca sme s Dankou vyvíjali úsilie nadviazať kontakt s Úradom vlády, aby tam aspoň vedeli, že žijeme a že ich všemožne a všestranne podporujeme. Ak vedeli celé roky dávať z alibistickej naivnej vypočítavosti peniaze ľuďom ako je Šimečka, tak nech aspoň vezmú na vedomie a registrujú, že sú na svete aj iní komentátori ako Tódová, Bárdy, Baloghová, Soltész, Snidl a spol. Bohužiaľ vyzerá to tak, že z našej snahy nič nakoniec asi nebude, lebo osud zasiahol z nečakanej strany. Nevzdávame to, ale optimista nie som, lebo ak ťa niekto ignoruje 22 rokov, prečo by s tým mal teraz prestať? Myslel som, že sa tým kruh logicky uzavrie, lebo som chcel ako najstarší niečo urobiť pre kolegov alternatívcov. Vždy som myslel na iných a snažil som sa budovať vzťahy, vzájomnú spoluprácu a rešpekt medzi kolegami novinármi. Egá nabok, treba spolupracovať. Spomeňte si, tí ktorí ma denne čítate, koľko razy som tu vyzdvihol mojich novinárskych kolegov ako Mimi Šramová, Pavel Kapusta, Ľubo Huďo, Adrian Repčok…. a od decembra aj skvelého Romana Martišku. Ja predsa nie som nikomu konkurentom, chcel som len trochu pomôcť zjednotiť alternatívu, to je všetko. Uznávaná osobnosť – akademický maliar Viliam Hornáček – nedávno v reakcii na môj článok, ktorý mu Danka poslala napísal „Kto z kompetentných už konečne zvolá PORADU NÁRODNÝCH SÍL?! Áno, o hrozivo vážnej situácii v Slovenskej republike!“ Pán Hornáček má pravdu.
Vedia sa ale národné sily zjednotiť? Veď ani len tá hŕstka komentátorov z alternatívy sa nevie dať aspoň ako tak dokopy a namiesto toho vzťahy neraz nie sú práve najlepšie, povedané diplomaticky. Mimochodom, ja som sa „vytratil“ z Telegramu, možno ste si to už všimli. Život je plný prekvapení, občas aj veľmi nečakaných a nepríjemných. Nevadí, jeden kolega mi koncom júla otvoril kanál na Telegrame, na moje obrovské prekvapenie, a dáva tam moje príspevky. Ja zatiaľ nie, lebo ani neviem ako. Nevadí, nie som karierista, v mojom veku na nič neašpirujem, nikam sa nehrabem, o slávu nestojím a zostávam nad vecou.
Zdroj telegram
