Nie je tajomstvom, že sú medzi nami ľudia, a nie je ich málo, ktorí sa v mladosti aktívne venovali rockovej hudbe Západu a zakladali s kamarátmi za bývalého režimu beatové a rockové kapely – napríklad aj Europoslanec Ľuboš Blaha, ktorý ako mladík hral v blackmetalovej kapele Ethereal Pandemonium. To dnes znie až neuveriteľne, ale je to pravda.
Som od Blahu o 26 rokov starší a tak si kadečo pamätám aj z čias, kedy nebol ešte na svete. Ani ja som ako mladý neholdoval ruskej balajkovej hudbe a rovných osem rokov pred Blahovým narodením, v roku 1971, som ako prvák na vysokej škole založil vôbec prvú slovenskú kapelu, hrajúcu americkú country a bluegrass hudbu. Vlastne som doslova otcom tradičnej americkej country u nás – hudby, ktorá sa v šesťdesiatych rokoch vďaka známym skupinám Plavci, Zelenáči a Fešáci uchytila najprv v Čechách. Nielen to, v škole som s odretými ušami sotva s trojkou prechádzal od vysvedčenia k vysvedčeniu z ruštiny a chcel som na univerzite študovať angličtinu. Ako jediný som na mojej SVŠ maturoval v roku 1971 z anglického jazyka. Maturitná písomka, a v triede sedí a píše ju jediný študent….. S mojou kapelou Dostavník sme v roku 1976 mali prvé televízne vystúpenie a po ňom do roku 1983 ich bolo v pravidelnej televíznej relácii Televízny klub mladých (TKM) viac. Angličtinu som napokon vyštudoval, takže rok 1989 ma po jazykovej stránke nezaskočil ako ostatných novinárov, ktorí sa cez noc oportunisticky transformovali z komunistických sovietofilov na prozápadných demokratov, hoci po anglicky nevedeli ani ceknúť. To sú tie zaujímavé paradoxy našej doby…..
V roku 1990 som bol iba milimeter, doslova len pár hodín, od realizácie iniciatívneho nápadu založiť a zaregistrovať niečo podobné ako bol v minulosti ZČSSP (Zväz Československo-Sovietskeho Priateľstva), ibaže v mojom prípade zväz priateľstva s Amerikou. Mohol som dnes byť úspešným druhým Demešom, možno aj prvým….a mohol som sa mať dobre. Prečo som sa ním nestal? Niečo ma ako anglofila a amerikofila doslova v lufte zastavilo, ako keď sa zrazíte so stenou. Narazil som…. na čo? Na obrovský šok z toho, akým spôsobom sa o Slovensku a Slovákoch informovalo v zahraničí, najmä v americkej a britskej tlači, ale aj zo strany západných politických kruhov a elít. Boli sme nemilosrdne a neodôvodnene vykresľovaní a predstavovaní svetu ako primitívni nacionalistickí rozbíjači Havlovej federácie, ako utláčatelia maďarskej národnostnej menšiny, ako stavitelia komunistickej Gabčíkovskej priehrady a podobné tupé propagandistické nezmysly. A to nás pri tom takto prezentovali práve v Amerike a v Británii napriek tomu, že v prípade rozchodu s Českom nepadol jediný výstrel, dokonca ani jedno zaucho, na rozdiel od Američanov, ktorí najprv vykynožili chudákov Indiánov a s Londýnom sa pustili do krvavej vojny za nezávislosť, v ktorej bolo na oboch stranách 100 000 obetí, hoci tie obete rozprávali tým istým jazykom. No a to už nehovorím nič o Britoch, ktorí stáročia barbarsky rabovali a kolonizovali čo sa kde po svete len dalo a hýbalo, zdevastovali celú Indiu a pol Afriky, nás vydali na striebornom podnose v Mníchove Hitlerovi, a dnes nám tu kážu s kým máme alebo nemáme viesť rozhovory! Absurdné.
Píšem o tom preto, lebo v týchto dňoch zarezonoval a spôsobil doslova búrku v pohári vody rozhovor premiéra Fica pre ruskú televíziu, čo sa nepáčilo britskému veľvyslancovi Nigelovi Bakerovi a otvorene za to zo sídla ambasády Fica kritizoval – absolútne nenáležitým a nemiestnym spôsobom. Fico to ostro odmietol, zareagoval z Číny a má pravdu. Urobil by som to presne tak ako Fico, a to som pri tom celé desaťročia ako angličtinár a bývalý anglofil úzko celoživotne spätý s anglickým jazykom a s americkou a britskou kultúrou a literatúrou.
Veľvyslanca Bakera poznám osobne 30 rokov – bol ako vtedajší druhý tajomník britskej ambasády, spolu s šéfkou British Council na Slovensku Rosemary Hilhorstovou a veľvyslancom Michaelom Batesom v trojici, ktorá mi v roku 1994 udelila takzvané Cheveningovo štipendium na postgraduálne štúdium
Zdroj telegram
