Včera sa celkom nečakane a bez varovania objavila na scéne akási Medúza s veľkým „M“. Nie medúza s malým „m“, ako morský živočích, ale Medúza, známa z gréckej mytológie. Pozor, v tej mytológii išlo o nepredstaviteľne odpudzujúcu príšeru, na ktorú ak sa niekto čo len na moment pozrel tak z jej hrôzostrašného vzhľadu okamžite skamenel.
Pravdepodobne sa v živote nejedného z nás v istom období na chvíľu objavila, a možno nielen na chvíľu ale zotrvala v ňom aj dlhšie, mimoriadne odpudivá amorálna ľudská príšera iba na to, aby zlomyseľne škodila, hádzala polená pod nohy, ohovárala a robila zle len tak z radosti pre potešenie či pre vlastný prospech. Nemusel z nej človek hneď skamenieť, v prvom momente, prípadne aj po istý čas, to mohlo dokonca vyzerať, že ide o niekoho priateľského, príjemného a dobrosrdečného. Až neskôr vysvitlo, že je to zákerná osoba a doslova a do písmena taká malá ľudská beštia. Taký amorálny človek dokáže inému spôsobiť najrôznejším spôsobom nemalé škody, v extrémnych prípadoch aj zničiť kariéru či dokonca život, alebo v ňom zanechať ťažko napraviteľné konzekvencie.
Aj mne sa v živote pritrafilo stretnúť pár takýchto Medúz v prestrojení za prívetivo pôsobiacu žičlivú osobu s neškodným zovňajškom, ale s dušou zákerného hada. Nezabúdajme, sme na Slovensku……Absurdné, ale dokonca aj teraz keď som už dávno na dôchodku a zdanlivo bezpečne ďaleko od zákernosťami premorenej Bratislavy, sa taká Medúza našla, aby v zákulisí škodila na diaľku, hoci nikomu v ničom nekonkurujem, nikam a na nič neašpirujem a nič od nikoho nechcem a nepotrebujem. Ako politický komentátor som nezávislý – nie som, nebol som a nikdy nebudem na žiadnej výplatnej listine a prepadol by som sa od hanby sám pred sebou, ak by mi nejaká politická strana dávala kdesi v prítmí zákulisia do ruky mastný cash za moje pravidelné každodenné články a komentáre. Nie som na predaj, nedám sa nikým kúpiť a som na to patrične hrdý. Každého si vraj skôr či neskôr nájde karma. Neviem, nespolieham sa na to a je mi to jedno.
Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia mi asistent generálneho tajomníka britskej novinárskej únie (NUJ) Bob Norrirs – skúsený anglický novinár tešiaci sa rešpektu a úcte medzi žurnalistami celej krajiny – v Londýne po mojom vystúpení o Slovensku na ich výročnej konferencii počas obeda povedal: Michal, možno o tom zatiaľ nevieš, ale medzi nami….. Británia je známa tým, že my svojich priateľov predávame a svojich nepriateľov si kupujeme. Bob pred piatimi rokmi zomrel, bol to starší skúsený a múdry žurnalistický odborník. V roku 1998 som ho ako riaditeľ Slovenskej informačnej agentúry pozval na Slovensko a Bob vtedy počas jeho pracovnej návštevy našej krajiny opakovane vystúpil aj v STV so svojím hlbším pohľadom na problémy poškodzovania imidžu Slovenska a Slovákov v západnej tlači a elektronických médiách.
Ako je to vlastne u nás, pýtam sa neraz sám seba? Nedeje sa u nás niečo podobné ako to, pred čím ma nebohý Bob Norris varoval pred tridsiatimi rokmi v súvislosti s Britániou? Nevážime si u nás viac svojich nepriateľov než svojich nezištných priateľov? Nemám z toho dobrý pocit. Na Slovensku musíš najprv zomrieť, aby sa ti prípadne ušlo morálneho uznania v tejto našej skrz naskrz chorej spoločnosti. Nepríjemný poznatok….
Zdroj telegram
