na Metropolitnej univerzite v Leeds. Áno, je to tak. Pravdepodobne si mysleli, že ak niekto dôkladne ovláda ich jazyk a kultúru, tak v ňom automaticky majú nekritického podporovateľa a priateľa bez ohľadu na čokoľvek. Omyl! V Británii som na prelome rokov 1994 a 1995 nekydal na svoju domovinu, práve naopak, absolvoval som tam prednášky o Slovensku a vystúpenia aj na zasadnutí zahraničného výboru britskej novinárskej únie v Londýne. Keď piateho októbra 1999 došlo k fatálnej zrážke vlakov na Paddingtonskej stanici v Londýne s desiatkami mŕtvych, samozrejme som listom britskej ambasáde v Bratislave okamžite kondoloval.
Lenže ak si veľvyslanec Baker myslí, že si tu môže dovoliť kritizovať premiéra zvrchovanej Slovenskej republiky, tak na to musím reagovať, možno ešte tvrdšie ako to urobil premiér Fico. Tým skôr a tým oprávnenejšie, že som človek, ktorý bol ľudsky a profesne dlho spätý s britskou a americkou kultúrou, ale zdravý rozum som pritom nestratil a tak som sa z bývalého anglofila a amerikofila stal ráznym kritikom Londýna a Washingtonu. Jazyk, hudbu a literatúru mám samozrejme rád, tá totiž za nič nemôže, ale voči správaniu Washingtonu a Londýna k Slovensku mám tvrdé výhrady. List veľvyslancovi Bakerovi zverejním ako otvorený.