Toto je jedna z naj?ažších otázok, akú si ?lovek môže položi?. Súvisí s nie?ím, ?o je fundamentálne, fundamentálnejšie než ?oko?vek iné…. Stopercentnú odpove? na ?u samozrejme nemám, lebo ju ani ma? nemôžem pretože neviem, nemám ako vedie?, môžem si to len myslie? a hlavne veri? v to.
Každý rok o tomto ?ase chodíme na cintoríny k hrobom našich blízkych, v?aka ktorým sme na svete, zapa?ujeme im na nich kahance a svie?ky, kladieme kvety a spomíname. Láska je ve?ná a nekone?ná, z oboch strán. Tu, aj tam na druhom brehu…. Po smrti mojej mamy pred deviatimi rokmi som si nechal starostlivo uložený mamin ob?úbený župan, zásteru v ktorej rada varila, pár svetríkov, okuliare na ?ítanie, dokonca aj jej tužku na obo?ie a no?ný a denný krém na tvár. Tých pár kúskov jej starostlivo opatrovaného domáceho odevu aj dnes po rokoch vonia mamou. Opatrujem ich, spolu so školskými vysved?eniami mojich rodi?ov a s albumom fotografií nielen ich, ale aj ich rodi?ov. Sú to tie najvzácnejšie pamiatky na svete pretože áno, som sentimentálny ?lovek a nehanbím sa za to. A spomínam, napríklad na to, ako som si ako malý chlapec rád zvykol ?ahnú? k starej mame a spolu sme plánovali ako rozšírime a zdokonalíme našu chatu. Mama to nemala rada, nemala rada zmeny ale starká a ja áno, tak nám mama káravo povedala „presta?te vy dvaja plánova?i v tej posteli…..“. A my sme sa smiali.
Nielen odev mojej mamy , ale aj byt mojich rodi?ov a byt mojej starej mamy mali svoju vô?u, na ktorú nikdy nezabudnem. Ale naspä? k otázke v titulku mojej duši?kovej úvahy, ?i aj naši drahí zosnulí na nás myslia ….. Verím, že áno. Aj George Carlin si všimol, ako po každom pohrebe po?as karu niekto z pozostalých, z kruhu smútiacich známych a priate?ov nebohého vždy v istej chvíli nahlas vysloví vetu „Veru, veru… teta Betka (alebo ujo Karol, pod?a toho kto bol nebožtík) je teraz už tam hore a ur?ite nás odtia? vidí, pozoruje a usmieva sa dolu na nás…..“ Neviem, odpove? nepoznám. Ako veriaci ?lovek viem, že sa za svojich blízkych nebohých modlíme, spomíname na nich a máme ich navždy v srdci, v mysli a v spomienkach. Aj o radu by sme ob?as poprosili, ak by sa to dalo. Aspo? v duchu sa s nimi sem tam radíme, ?o a ako ke? nás ?akajú vážne rozhodnutia.
Ve?a ?udí verí, že ich nebohá mama a nebohý otec, možno aj starí rodi?ia, na nich myslia a zhora sledujú ich osud na tomto pozemskom svete a možno v ?ažkých chví?ach im aj pomáhajú. Nejeden z nás si niekedy povie, „?o by na to teraz povedala moja mama, môj otec, ak by žili.“ Ako by na to ?i ono zareagovali, akú radu by dali…? Poznáte to, ob?as ?udia s nostalgiou v hlase spomínajú a povedia „Moja mama vždy vravievala….“. Alebo „Môj starý otec zvykol vždy poveda?…..“ a nasleduje múdre ponau?enie z minulosti, ale teraz už z druhého sveta. Aj ja na to neraz myslím, kladiem si otázku ?o by moja mama dnes povedala ak by žila a videla by ako sa mi darí alebo nedarí, aký svet tu je, ako som skrášlil chalupu, ako mám urobenú záhradu a tak. Aj stará mama, ktorá mala rada kvety, ?i by sa jej pá?ilo v mojej záhrade……
Ke? mi otec pred dávnymi rokmi náhle zomrel, povedal som si v smútku „Otec, ani sme sa nestihli rozlú?i? a odišiel si navždy…“. A ?o sa stalo o pár dní? V spánku sa mi zrazu v noci prisnil môj nebohý otec – prichádzal ku mne, bol pekný, usmieval sa ale ja som sa ho trochu z?akol. On na to „Neboj sa Michal, som to ja, tvoj otec, prišiel som sa s tebou rozlú?i?…“ Pýtam sa ho „Otec, aké to tam je….?“ On mi pokojne s úsmevom odpovedá „Je to tu jednosmerná cesta….“. ?asto na to myslím…. on sa prišiel so mnou rozlú?i?, o tom som presved?ený, a poveda? mi s rozžiarenou tvárou, že TAM je to jednosmerná cesta.
?i nás naši drahí zosnulí pozorujú a sledujú náš pozemský život zhora, lebo oni sú ur?ite „tam hore“, ?i vidia a vedia ?o robíme, ako sa tu máme, s ?ím sa tu trápime a z ?oho sa tu tešíme, naozaj neviem. Ale tak, ako my spomíname a myslíme na nich, oni možno myslia na nás. A ur?ite nám želajú len to najlepšie.
JA TOMU VERÍM
Zdroj telegram
