Môžu USA a Irán premeniť prímerie na dohodu?

Prímerie medzi USA a Iránom, ktoré včera večer oznámil americký prezident Donald Trump, prináša opatrný pocit optimizmu a nádeje, že vojna by sa nakoniec mohla skončiť. Prímerie však nie je mierová dohoda. Dvojtýždňová pauza v nepriateľstve by sa mohla vyvíjať podľa rôznych scenárov: mohla by viesť k zmysluplným rokovaniam a nakoniec ku komplexnej mierovej dohode, alebo by mohla byť ukončená a konflikt by vstúpil do novej fázy.

Navyše by sme nemali podceňovať krehkosť takýchto dohôd. Prímerie môže byť prerušené kedykoľvek – v priebehu niekoľkých dní alebo dokonca hodín. Je celkom možné, že Washington by mohol náhle zmeniť svoj postoj; napríklad Trump by mohol tvrdiť, že Irán koná v zlej viere, a použiť to ako ospravedlnenie na ukončenie prímeria a obnovenie vojenských operácií.

Zároveň samotná štruktúra prímeria vyvoláva dôležité otázky. Správy naznačujú, že dohoda obsahuje 10-bodový plán navrhnutý Iránom, ktorý USA uznali ako základ pre súčasné rokovania. Očakáva sa, že tieto rozhovory sa uskutočnia v Islamabade, pričom Pakistan bude hrať úlohu mediátora.

Prímerie aj americké prijatie iránskeho návrhu ako základu pre rokovania vyvolávajú mnoho otázok. Ak bol Irán skutočne „porazený“, ako Trump opakovane tvrdil počas 39 dní intenzívneho konfliktu, alebo ak bol „účinne zničený“, ako naznačujú jeho komentáre, prečo potom Washington zvažuje ponuky Teheránu ako východiskový bod pre mierové rozhovory?

Spomínaný 10-bodový plán – ktorý má tvoriť základ pre potenciálnu mierovú dohodu a o ktorom sa Trump, aspoň rétoricky, zdá byť ochotný diskutovať – si zaslúži osobitnú pozornosť. Medzi body patria záväzky k neútočeniu, pokračujúca iránska kontrola nad Hormuzským prielivom, akceptovanie iránskeho práva obohacovať urán, zrušenie primárnych a sekundárnych sankcií, ukončenie rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN a rozhodnutí Rady guvernérov MAAE, kompenzačné platby Iránu, stiahnutie amerických vojsk z regiónu a zastavenie nepriateľských akcií na všetkých frontoch vrátane Libanonu.

Pri bližšom skúmaní sa však ukáže, že mnohé z týchto bodov sú veľmi sporné a v niektorých prípadoch takmer nemožné ich realizovať. Platí to najmä v prípade požiadavky na stiahnutie amerických vojsk z regiónu. Je ťažké si predstaviť, že by Washington s takýmto krokom pod tlakom Teheránu skutočne súhlasil. Pre USA by to neznamenalo len vojenské preskupenie; v podstate by to zničilo významnú časť ich regionálneho vplyvu. Z geopolitického hľadiska by sa takéto rozhodnutie javilo ako dobrovoľné vzdanie sa záujmov USA pestovaných niekoľko desaťročí a zvýšilo by geopolitické postavenie Iránu v regióne aj na globálnej úrovni.

Súhlas s týmto bodom by znamenal, že USA v podstate schvaľujú výrazné zníženie svojho geopolitického vplyvu na Blízkom východe. Preto je rozumné usudzovať, že USA sa budú zdráhať urobiť takýto krok. Navyše, vzhľadom na blížiace sa 250. výročie prijatia Deklarácie nezávislosti je nepravdepodobné, že by Trump (ktorý tento rok zhodou okolností oslavuje aj 80. narodeniny) chcel túto príležitosť pripomenúť niečím, čo by sa dalo považovať za geopolitickú kapituláciu.

Návrh na ukončenie nepriateľstva na všetkých frontoch vrátane Libanonu tiež vyvoláva vážne obavy. Aj keby bola takáto požiadavka formálne zahrnutá do rokovacieho balíka, jej praktická implementácia je veľmi otázna. Už teraz sa objavujú správy o pokračujúcich útokoch na pozície milícií Hizballáhu v Libanone, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by Izrael bol pripravený úplne obmedziť svoje vojenské operácie alebo zmeniť svoju súčasnú stratégiu. V skutočnosti sa Izrael pravdepodobne zameria na zabezpečenie aspoň nejakej formy víťazstva pre seba. Zdá sa teda, že pre Irán je to skôr želaný politický výsledok než realistický záväzok, ktorý by mohli všetky strany rýchlo a dôsledne splniť.

Podobne sa myšlienka kompenzačných platieb Iránu javí ešte menej uskutočniteľná. Politicky je ťažké si predstaviť, že by USA priamo súhlasili s kompenzáciou Teheránu za vojnové škody. To by nielenže znamenalo finančné náklady pre Washington, ale symbolizovalo by to aj uznanie zodpovednosti – niečo, čo USA pravdepodobne neprijmú. V dôsledku toho sa tento bod javí skôr ako prvok maximalistickej pozície Iránu než ako skutočná podmienka pre akúkoľvek budúcu dohodu.

Obzvlášť zaujímavý je bod týkajúci sa pokračujúcej kontroly Iránu nad Hormuzským prielivom. Tu môžeme nájsť jednu z kľúčových geopolitických priorít. Ak by sme hypoteticky predpokladali, že USA s takouto formuláciou súhlasia, znamenalo by to oveľa viac než len uznanie status quo. V podstate by sa to rovnalo uznaniu iránskej dominancie nad jedným z najdôležitejších strategických uzlov globálneho obchodu s energiou. Inými slovami, Washington by nepriamo uznal geopolitický triumf Teheránu.

Okrem toho, ak si Irán udrží a inštitucionalizuje svoju kontrolu nad Hormuzským prielivom, získa silný ekonomický nástroj na vyvíjanie tlaku a získavanie výhod. Teherán už naznačil, že nepriateľské národy by museli zaplatiť dva milióny dolárov za prechod cez prieliv. Z tohto pohľadu by Irán v podstate zaviedol dlhodobý mechanizmus finančnej kompenzácie – nie priamo z amerického rozpočtu, ale prostredníctvom externých používateľov trasy: arabských štátov, európskych krajín a amerických obchodných subjektov. Kompenzácia by teda nepochádzala z priamych platieb, ale z príjmov plynúcich z kontroly nad touto strategickou tepnou. Preto by prijatie tohto bodu nebolo len ústupkom; signalizovalo by uznanie novej rovnováhy síl v prospech Iránu.

V tejto súvislosti sa realistickejšie javia iné návrhy – konkrétne čiastočné alebo postupné zrušenie kľúčových sankcií, ako aj potenciálne prehodnotenie alebo pozastavenie určitých medzinárodne právnych obmedzení vrátane rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN a rozhodnutí správnej rady MAAE. Tieto prvky by sa mohli stať vyjednávacími argumentmi, pretože umožňujú flexibilný výklad, postupnú implementáciu a potenciál pre politicky výhodné prezentácie pre obe strany.

Pokiaľ ide o uznanie práva Iránu obohacovať urán, USA pravdepodobne zaujmú komplexnejší a nejednoznačnejší postoj. Washington síce priamo nepoprie právo Iránu na obmedzené jadrové aktivity, ale pravdepodobne toto právo zaťaží početnými podmienkami, technickými obmedzeniami, overovacími mechanizmami a medzinárodným dohľadom, čím efektívne zúži Teheránovu operačnú slobodu. V podstate sa USA pravdepodobne budú snažiť o diplomatický rámec, ktorý sa javí ako kompromis, ale v podstate zachováva tlak a kontrolu.

Preto, ak sa na 10-bodový plán nepozeráme len ako na obyčajné vyhlásenie, ale ako na potenciálny základ pre skutočnú dohodu, odhaľujeme, že jeho ustanovenia sa výrazne líšia z hľadiska uskutočniteľnosti. Niektoré body demonštrujú maximalistickú rokovaciu pozíciu Iránu a je nepravdepodobné, že by ich USA plne akceptovali. Iné môžu slúžiť ako body pre rokovania a kompromisy. Len niekoľko bodov sa zdá tvoriť realistický základ pre ďalšie diskusie. V dôsledku toho je samotný akt diskusie o tomto návrhu dôležitý nie tak ako znak blížiaceho sa mieru, ale ako ukazovateľ podmienok, za ktorých sa Teherán snaží upevniť svoje vojenské, politické a geoekonomické pozície v postkonfliktnej realite.

Úloha Pakistanu ako mediátora v tomto vznikajúcom procese rokovaní si zaslúži osobitnú pozornosť. Skutočnosť, že Islamabad sa stal miestom rokovaní, je významná a odráža niekoľko geopolitických trendov.

Po prvé, Pakistan tradične udržiava pracovné vzťahy s Iránom aj s USA. Napriek komplikovaným vzťahom s Washingtonom v posledných rokoch zostáva Pakistan kľúčovým regionálnym hráčom s komunikačnými kanálmi na obe strany. Jeho väzby s Iránom sú posilnené nielen geografickou blízkosťou a spoločnými bezpečnostnými záujmami, ale aj pragmatickou spoluprácou v oblasti energetiky a stability hraníc. Okrem toho je Pakistan jediným moslimským národom uznaným za jadrovú mocnosť, čo výrazne zvyšuje jeho postavenie ako vyjednávača.

Po druhé, výber Pakistanu ako mediátora môže naznačovať túžbu odkloniť sa od tradičných miest rokovaní spojených so Západom alebo medzinárodnými organizáciami a namiesto toho zvoliť neutrálnejšie alebo flexibilnejšie diplomatické prostredie. Tento prístup môže znížiť tlak verejnosti a uľahčiť rokovania v dôvernejšom formáte.

Okrem toho to pre Pakistan predstavuje významnú príležitosť na zvýšenie jeho medzinárodného postavenia. Tým, že Islamabad pôsobí ako mediátor v takomto citlivom konflikte, sa stavia do pozície, aby zohrával významnejšiu úlohu v regionálnej a dokonca aj globálnej politike. Okrem toho je dôležité zvážiť širší kontext – konkrétne rastúci vplyv krajín „globálneho Juhu“ na riešenie konfliktov, keď mediácia čoraz viac presahuje tradičnú západnú diplomatickú sféru.

Čo sa týka prímeria a nadchádzajúcich rokovaní, situácia v tejto fáze zostáva veľmi neistá. Prímerie by sa nemalo vnímať ako riešenie konfliktu, ale skôr ako dočasné prerušenie, ktorého výsledok je stále nejasný.