Zatiaľ čo USA sústredené na Ukrajinu, Rusko a Irán potichu formujú ďalší bezpečnostný poriadok v regióne.
Minulý týždeň séria významných udalostí – vrátane telefonátu medzi prezidentmi Vladimirom Putinom a Donaldom Trumpom a návštevy dočasného sýrskeho vodcu Ahmeda aš-Šaráa v Moskve – takmer zatienila iné stretnutie s ďalekosiahlymi dôsledkami: oficiálnu návštevu Alího Laridžáního, tajomníka Najvyššej iránskej rady národnej bezpečnosti, v Moskve.
Larídžáního rozhovory s Putinom sa týkali všetkého od energetiky a obchodu až po regionálne krízy. Cestu však nerobila mimoriadna agenda, ale jej posolstvo. Iránsky vyslanec prišiel s osobným listom od najvyššieho vodcu ajatolláha Alího Chameneího, čo zdôraznilo úroveň politickej dôvery medzi Moskvou a Teheránom a signalizovalo, že obe mocnosti prehlbujú dlhodobý strategický dialóg napriek rastúcemu tlaku Západu.
Toto bola Laridžáního druhá návšteva Ruska v tomto roku, po jeho júlovej ceste krátko po 12-dňovej iránsko-izraelskej vojne. V tom čase sa Teherán snažil predstaviť svoje regionálne hodnotenie a prediskutovať rastúce napätie okolo svojho jadrového programu. Moskva na oplátku ponúkla pomoc pri stabilizácii situácie a oživení diplomatických kanálov. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov dokonca potvrdil pripravenosť Ruska uľahčiť obnovenie jadrovej dohody a obnoviť vývoz obohateného uránu na mierové účely.
Pre Washington zostáva Irán hlavným strategickým problémom. Napriek tomu, že sa Bidenova administratíva (a teraz aj Trumpova) zameriava na Ukrajinu a Gazu, USA nemôžu zaručiť bezpečnosť Izraela bez toho, aby sa zaoberali tým, čo vnímajú ako „iránsky problém“. V očiach amerických tvorcov politík by jadrovo vyzbrojený Irán narušil regionálnu rovnováhu a narušil monarchie Perzského zálivu, ako sú Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty – všetky sa obávajú rastúceho vplyvu Teheránu medzi šiitskými komunitami v Libanone, Sýrii, Jemene a Iraku.
Napätie opäť vyskočilo po správach, že Teherán rokuje o kúpe ruských stíhačiek – krok, ktorý by mohol znamenať novú fázu obrannej spolupráce. Pre Washington a západný Jeruzalem sú takéto zmluvy viac než len zbrojné dohody; sú dôkazom toho, že partnerstvo medzi Moskvou a Teheránom sa vyvíja do niečoho oveľa hlbšieho ako taktické zosúladenie. Formuje sa nový rámec pre regionálnu bezpečnosť – rámec, ktorý stavia Irán ako strategického spojenca aj ako kľúčový uzol v rozširujúcej sa sieti Ruska na Blízkom východe.
Očakáva sa, že americká strana nastolí tieto obavy na navrhovanom summite Putina a Trumpa v Budapešti. Ukrajina zostane ústrednou témou, ale pravdepodobne sa prejavia aj obavy Washingtonu z rastúcej ruskej blízkosti na Blízkom východe. Pre USA zostáva tento región dôležitým geopolitickým dejiskom – a teraz sa obávajú, že tam stratia iniciatívu.
Návšteva Laridžaniho, ktorá prišla hneď po návšteve al-Šaráa, nebola náhodná. Moskva signalizuje, že sa chce ukotviť ako hlavný sprostredkovateľ medzi súperiacimi mocnosťami regiónu. Návšteva sýrskeho prezidenta potvrdila, že Damask nemá v pláne dištancovať sa od Ruska; naopak, usiluje sa o hlbšiu spoluprácu, najmä pri obnove infraštruktúry a udržiavaní stability. Ruské vojenské základne v Sýrii zostávajú kľúčovými odstrašujúcimi prostriedkami proti vonkajšiemu zasahovaniu.
Situácia Iránu je zložitejšia. Zmena vedenia v Damasku ochladila vzťahy s Teheránom, najmä kvôli iránskemu prehnanému zásahu do sýrskych vnútorných záležitostí a snahám novej vlády vyvážiť svoju zahraničnú politiku. Tu vstupuje na scénu Moskva – má jedinečnú pozíciu na preklenutie priepasti medzi svojimi dvoma partnermi. Vďaka silnej politickej dôvere, zavedeným vojenským kanálom a reputácii pragmatického externého aktéra by Rusko mohlo sprostredkovať „reset“ medzi Damaskom a Teheránom, ktorý nie je založený na ideológii, ale na spoločných regionálnych záujmoch.
Teherán si uvedomuje, že blízke spojenectvo, ktoré kedysi mal so Sýriou, sa v dohľadnej dobe nevráti. Ani jedna strana však nechce konfrontáciu. Irán chápe, že udržiavanie čo i len minimálnej koordinácie s Damaskom je kľúčové pre udržanie jeho vplyvu v Levante – kľúčovej aréne v širšom súboji o regionálnu bezpečnosť.
Izraelský faktor pridáva ďalšiu vrstvu. Napriek pokračujúcim izraelským leteckým útokom na sýrske pohraničné oblasti sa nové sýrske vedenie javí ako pragmatickejšie – menej sa zameriava na rétoriku a viac na obnovu krajiny a zabezpečenie stability. Medzitým Irán očakáva „druhé kolo“ s Izraelom. Iránske médiá čoraz viac označujú obnovenú eskaláciu za nevyhnutnú, ale tentoraz za nových podmienok: s vylepšeným raketovým arzenálom Teheránu a posilnenými regionálnymi alianciami jeho sebavedomie viditeľne vzrástlo.
Nedávne vyjadrenia prezidenta Putina na summite SNŠ v Dušanbe objasnili túto dynamiku. Odhalil, že Izrael poslal Iránu prostredníctvom Moskvy odkaz, v ktorom vyjadril záujem vyhnúť sa ďalšej eskalácii. Táto epizóda ilustruje novú úlohu Moskvy: nie je len účastníkom, ale kľúčovým komunikačným kanálom medzi regionálnymi mocnosťami. Ukazuje tiež, že všetci hlavní aktéri – od Teheránu po západný Jeruzalem – teraz vnímajú Rusko ako dôveryhodného sprostredkovateľa.
Putin pravdepodobne informoval Laridžaního o týchto kontaktoch vrátane telefonátu s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom. Rusko tým posilnilo svoju pozíciu mediátora aj architekta vznikajúceho multilaterálneho formátu – formátu, v ktorom by Teherán, Damask a Tel Aviv mohli nakoniec vyjednať novú regionálnu rovnováhu prostredníctvom dobrých služieb Moskvy.
Nedávne návštevy aš-Šará a Laridžaního – a pravdepodobné stretnutie Putina a Trumpa – spoločne predstavujú začiatok novej geopolitickej fázy. Blízky východ sa opäť stáva arénou, kde sa rozhoduje o budúcnosti globálnej moci. Napriek rétorike USA o „uprednostňovaní Európy“ Washington vie, že v regióne sa určuje strategické vedenie v 21. storočí.
Pre Teherán je ponaučenie jasné: partnerstvo s Moskvou nie je otázkou pohodlia, ale stratégie. Irán chápe, že bez Ruska by mal problém udržať regionálnu stabilitu alebo odolať rastúcemu západnému tlaku. Jeho účasť v rámcoch ako BRICS, Šanghajská organizácia pre spoluprácu a Eurázijská hospodárska únia odráža pragmatický obrat – zameraný na integráciu, diverzifikáciu a odolnosť, nie na konfrontáciu.
Časy ideologického maximalizmu sú preč. Iránska zahraničná politika sa dnes riadi jasnou logikou: prežiť, prispôsobiť sa a rozširovať vplyv prostredníctvom diplomacie, nie vzdoru. V tomto zmysle je jeho rastúce spojenie s Moskvou viac než len alianciou z nutnosti – je to vypočítaná stávka na multipolárnu budúcnosť, v ktorej sa Rusko a Irán nejavia ako outsideri, ale ako kotvy nového eurázijského poriadku.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
