Dobrý de? kolegyne a kolegovia

Patrím k starej garde veteránov a bojovníkov za pravdu v médiách – niektorí z nás už žia? nežijú, ako Jerguš Ferko, Dušan Tropp alebo Emília Boldišová. Iní – ako Eva Zelenayová, ?udovít Števko a moji dlhoro?ní komentátorskí kolegovia Kapusta a Hu?o – sú chvalabohu stále tu a sú ?inní a úspešní. Medzi?asom prišli a nastúpili aj noví, mladší.

Mám 72 rokov, som ro?ník narodenia 1953. Právu verejnosti na pravdu v mediálnej oblasti sa komentátorskou ?innos?ou zaoberám 35 rokov. V minulosti som bol prekladate?om odbornej
biomedicínskej literatúry na Ústave preventívnej a klinickej medicíny, odkia? ma v roku 1995 „stiahla“ vtedajšia vláda kvôli spolupráci na vytváraní vyváženého a objektívneho obrazu Slovenska vo svete.

Svoje prvé mediálne vystúpenie v záujme práva na pravdu si pamätám ve?mi dobre. Piateho októbra 1990 som na námestí pred starou budovou Národnej rady poskytol rozhovor fínskej televízii po?as 20- tisícového mítingu ob?anov, podporujúcich prijatie mati?ného jazykového zákona. Komentátorskej ?innosti v záujme šírenia pravdy o Slovensku sa venujem po?as celých viac ako troch desa?ro?í paralelne vo dvoch jazykoch- v sloven?ine a v angli?tine. V období pred 35 rokmi boli pre angli?tinárov dokonca vyššie platové ponuky ako pre „ite?károv“, ja som si ale lukratívnu prekladate?skú agentúru nezaložil lebo som cítil potrebu aktívne sa zastáva? Slovenska, našich národnoštátnych záujmov, našej kultúry a vzdelanosti a samozrejme aj ambície ma? svoj vlastný nezávislý štát. Prvý ?lánok tohto druhu, pod titulkom Democracy in Slovakia, som v lete 1992 napísal ako reakciu na americké noviny Matta Welsha PROGNOSIS, ktoré vychádzali v Bratislave v angli?tine a hrubo sa vysmievali z kreovania Klubu novinárov za pravdivý obraz Slovenska. Krátko na to som opakovane reagoval polemicky aj na tenden?né ?lánky v novinách SLOVAK SPECTATOR.

Od roku 1993 som bol podpredsedom Združenia slovenských
novinárov a v rokoch 1992 až 1999 som bol predsedom redak?nej
rady exkluzívneho slovenského cudzojazy?ného ?asopisu EUROPA
VINCET, v ktorom sme okrem iného reagovali v angli?tine aj na
opakované negatívne informácie a nepravdivé mýty o Slovensku
v zahrani?nej a domácej tla?i. Zárove? som pozval na Slovensko aj viacerých objektívnych britských a amerických novinárov, mnohí si na to u nás pamätajú lebo tí zahrani?ní žurnalistickí hostia vystúpili aj v našej, vtedy ešte „normálnej“, verejnoprávnej televízii.
Na pozvanie generálneho tajomníka britskej novinárskej únie (NUJ) Johna Fostera som v novembri 1994 vystúpil naopak ako hos? na celoštátnej britskej novinárskej konferencii v Londýne s témou o Slovensku ako takom a o slovenských médiách zvláš?.

V rokoch 1996 až 1998 som viac razy reagoval v amerických novinách WALL STREET JOURNAL na negatívne ?lánky o Slovensku, v ktorých bol nepretržitým hlavným zdrojom informácií o našom štáte a slovenskom národe Martin Šime?ka. Prakticky denne som
komentoval dianie v politike a spolo?nosti aj v našej tla?i a v STV formou zahrani?nopolitických komentárov a v nieko?kých prípadoch aj v nede?nej relácii slovenského rozhlasu Živé slová.

Ako šéf odboru zahrani?ných médií a neskôr riadite? Slovenskej
informa?nej agentúry som prijímal zahrani?ných novinárov, doslova
nabitých negatívnymi správami o Slovensku najmä z denníka SME
a z pera Martina Šime?ku. Bránil som svojimi ?lánkami Slovensko vo vz?ahu ku Gab?íkovskej priehrade a aj vo?i nepravdivým informáciám, šíreným odtia?to o neexistujúcom utlá?aní národnostných menšín a údajnom nedemokratickom vývoji. Neustále som pri tom narážal na rovnaký problém – zo Slovenska sa šírili nepravdivé, hrubo zavádzajúce informácie do zahrani?ia a odtia? sa následne vracali napä? sem. Ve?mi skoro mi bolo jasné, že bojova? za pravdu v médiách je mimoriadne ?ažké, ak tie médiá zámerne a programovo šíria dezinformácie von a odtia? sa vracajú na Slovensko cez zahrani?né mediálne zdroje. 1/2