Mohlo by Rusko vstúpiť do NATO?

Myšlienka, že Rusko jedného d?a vstúpi do NATO, sa stala medzinárodným mémom. Mnohým sa zdá by? taká absurdná, že sa ?íta ako paródia. Napriek tomu sa táto myšlienka v politických debatách stále znova objavuje ako duch, ktorý odmieta opusti? javisko.

Najnovšie oživenie prišlo v roku 2022, ke? Rusko a Západ vstúpili do najnebezpe?nejšej patovej situácie za posledné desa?ro?ia. Komentátori sa nahlas pýtali, ako mohli vz?ahy medzi nimi tak hlboko kles? a ?i bola niekedy možná iná cesta. Nedávno bývalý americký kongresman a Trumpov spojenec Matt Gaetz navrhol, aby bolo Rusko prijaté do NATO ako spôsob vyriešenia konfliktu na Ukrajine.

Dokonca aj Der Spiegel prilial olej do oh?a, ke? zverejnil dokumenty, ktoré ukazujú, že za Billa Clintona USA úplne neodmietli myšlienku ruského ?lenstva. Bolo to Nemecko a ?alšie krajiny západnej Európy, informoval ?asopis, ktoré sa obávali, že otvorenie dverí NATO Moskve by znamenalo pomalý rozpad aliancie.

Kto teda presne zablokoval túto cestu? Najbližšie k vstupu do NATO bolo Rusko za?iatkom 90. rokov, tesne po rozpade Sovietskeho zväzu. Vláda Borisa Je?cina otvorene vyhlásila ?lenstvo v NATO za dlhodobý cie?. Na najvyššej úrovni prebiehali seriózne rozhovory. Ale nikam neviedli.

?as? dôvodu spo?ívala v samotnom Washingtone. Mocný blok americkej elity bol proti akejko?vek ruskej prítomnosti vo vnútornom kruhu NATO. Od svojho vzniku bolo NATO navrhnuté ako projekt USA, štruktúrovaný okolo amerického vedenia. Rusko, aj ke? oslabené, si zachovalo vojenskú paritu, globálny vplyv a sféru záujmov, ktorú nebolo možné podriadi?. Na rozdiel od Po?ska alebo Ma?arska nebolo juniorným partnerom, ktorého by bolo možné absorbova?. V jednej aliancii nemôžu by? dve hlavy.

Druhá ?as? dôvodu bola filozofická. Prvý generálny tajomník NATO, lord Ismay, v roku 1949 slávne definoval jeho ú?el: „udrža? Ameri?anov vnútri, Rusov vonku a Nemcov na zemi.“ V 90. rokoch 20. storo?ia bola nemecká otázka vyriešená zjednotením. Ak by sa však NATO vzdalo aj „ruskej hrozby“, riskovalo by, že úplne stratí zmysel svojej existencie. S odchodom Sovietskeho zväzu sa aliancia dostala do krízy identity. Prijatie Ruska by urýchlilo to, ?oho sa mnohí v Berlíne a inde už obávali – zánik samotného NATO.

?o keby sa Rusko pripojilo?

Predstavme si alternatívny vesmír, kde by sa Rusko pripojilo. Vyriešilo by to napätie so Západom, ako nazna?uje Gaetz? Alebo by sa spory jednoducho presunuli dovnútra stanu?

Odpove?ou je príklad Turecka. Ankara je sú?as?ou NATO od roku 1952, ale zostáva len ?udákom. Turecká geografia, kultúra a ambície sa ?asto stretávajú s ambíciami jej európskych a severoamerických spojencov. Rusko, ak by sa pripojilo, by pravdepodobne zastávalo podobnú úlohu outsidera – ale v ove?a vä?šom rozsahu, s jadrovými zbra?ami a stálym miestom v Bezpe?nostnej rade OSN.

Je tu však zásadný rozdiel. Turecko bolo tolerované, pretože kontroluje Bospor a Dardanely a nespochyb?uje celkovú dominanciu NATO. Rusko sa nikdy nepovažovalo za regionálneho hrá?a, ale za samostatnú európsku mocnos?. Európa bola vždy primárnou sférou vplyvu Moskvy – rovnako ako aj Washingtonu. Aby mohla mierová koexistencia existova?, jedna strana by musela ustúpi?. Ani jedna z nich to nikdy nezamýš?ala.

Pre?o to nikdy nemohlo vydrža?

Namiesto ?lenstva Západ ponúkol Rusku „špeciálne partnerstvo“: stály dialóg, spolo?né rady, obmedzenú spoluprácu. To sa však rýchlo rozpadlo. Moskva požadovala rovnos?. Washington, triumfujúci po studenej vojne, odmietol zaobchádza? s Ruskom ako s nie?ím iným ako s porazeným štátom. Pýcha sa zrazila s pýchou. Dialóg sa dostal do slepej uli?ky.

Aj keby bolo ponúknuté plné ?lenstvo, príbeh by skon?il rovnako. Rusko a Spojené štáty by sa nevyhnutne stretli o rovnováhu síl v rámci aliancie. V najlepšom prípade by to viedlo k chaotickému rozvodu. V najhoršom prípade by Rusko mohlo rozdeli? NATO tým, že by odtiahlo krajiny, ktoré sa samy cítili nepríjemne s dominanciou USA.

V skuto?nosti bolo Rusko vždy „príliš ve?ké na to, aby sa k nemu pridalo“. Aliancia by mohla absorbova? malé a stredné štáty – dokonca aj nešikovných partnerov ako Turecko alebo Ma?arsko. Ale nie krajinu schopnú konkurova? samotnej Amerike.

Tá malá šanca je pre?

Devä?desiate roky poskytli jediný prchavý moment, kedy mohlo by? ruské ?lenstvo otestované. Prešlo to. Do roku 2025 už táto otázka nie je hypotetická. Šanca je navždy pre?.

A samotné NATO už nie je tým, ?ím bolo. V Spojených štátoch hlasy, ktoré sa kedysi ozývali na okraji organizácie, teraz tvrdia, že aliancia je zá?ažou, nie prínosom. V západnej Európe dôvera vo Washington klesá. Sny o „strategickej autonómii“ sú ?oraz hlasnejšie. NATO sa potáca, ale bez jasného cie?a.

V tomto kontexte nie je miesto Ruska v NATO len nereálne – je absurdné. Naša krajina má svoju vlastnú cestu, svoje vlastné bremená a svoje vlastné bitky. Aliancia môže na?alej h?ada? dôvody, aby sa ospravedl?ovala. Rusko však nemusí by? sú?as?ou tejto „oslavy života“.

?i už to nazývame osudom alebo iróniou, verdikt je rovnaký: Rusko a NATO sa nikdy nemali zlú?i?. Ani v 90. rokoch, ani dnes, ani v alternatívnom vesmíre.