Jupiter je piatou planétou slne?nej sústavy od Slnka. Patrí medzi plynné obry, ?o je ve?mi priliehavé ozna?enie – jeho hmotnos? je totiž 2,5-násobne vyššia než všetkých ostatných planét slne?nej sústavy dokopy. Jupiter je taký masívny, že v skuto?nosti neobieha Slnko, ale obe telesá obiehajú okolo barycentra ležiaceho mimo Slnka. Barycentrom sa v astronómii ozna?uje ?ažisko sústavy dvoch alebo viacerých navzájom sa obiehajúcich telies – je to bod, okolo ktorého telesá obiehajú.
Konstantin Batygin z Kalifornského technologického inštitútu (Caltech) a Fred Adams z Michiganskej univerzity (U-M) vypracovali štúdiu, pod?a ktorej mal mladý Jupiter dva až 2,5-násobne vä?ší objem ako v sú?asnosti. Vedecký žurnál Nature Astronomy štúdiu zverejnil 20. mája.
„Naším kone?ným cie?om je pochopi? náš pôvod. Presné porozumenie skorým fázam formovania planét nám pomôže rozlúšti? túto hádanku. Priblíži nás to nielen k pochopeniu vzniku Jupitera, ale aj celej slne?nej sústavy,“ uvádza Batygin.
Predpokladá sa, že kamenné planéty ako Merkúr, Venuša, Zem a Mars vznikli procesom akrécie (narastania), po?as ktorého postupné hromadenie prachu, hornín a plynu vplyvom gravitácie vytvorilo planétu.
U plynných obrov sa aspo? spo?iatku predpokladá rovnaký proces, ke? však dosiahnu približne desa?násobok hmotnosti Zeme, získajú dostato?ne silnú gravitáciu na udržanie mohutného plynového obalu, a tak ho za?nú hromadi?. Predpokladá sa, že tento proces prebehol na okraji slne?nej sústavy, pretože v jej vnútornej ?asti nezostalo dostato?né množstvo materiálu.
Mnohí vedci považujú zrod Jupitera za jednu z k?ú?ových udalostí vzniku a usporiadania slne?nej sústavy, je preto predmetom intenzívneho vedeckého záujmu. Na základe dostupných údajov sa preto usilujú zrekonštruova? podobu ranej slne?nej sústavy v minulosti.
Rekonštrukcia zvy?ajne prebieha všeobecnými modelmi vytvorenými na základe pozorovaní planét slne?nej sústavy i exoplanét. Ich vytvorenie si však vyžaduje množstvo odhadov a domýš?ania, preto môžu by? zna?ne nepresné.
Batygin a Adams zvolili iný prístup a študovali dva drobné mesiace Amalthea a Thebe, obiehajúce Jupiter v tesnej vzdialenosti. Pozornos? venovali najmä sklonu ich obežných dráh vo?i rovníku planéty. Predchádzajúci výskum dokázal, že sklon obežnej dráhy mesiacov možno využi? na rekonštrukciu histórie ich obehov Jupitera. Vedci tieto informácie následne využili na rekonštrukciu raného vývoja Jupitera.
„Je úžasné, že dokonca aj po štyri a pol miliarde rokov zostáva stále dostatok stôp umož?ujúcich rekonštrukciu raných štádií existencie Jupitera,“ uviedol Adams.
Výsledky ich výskumu ukazujú extrémne rýchly rast Jupitera v skorých štádiách vzniku slne?nej sústavy – jeho objem dosahoval najmenej dvojnásobok jeho sú?asného objemu.
Jeho magnetické pole bolo navyše v minulosti až 50-násobne silnejšie než v sú?asnosti, ke? pod?a amerického Národného ústavu pre letectvo a vesmír (NASA) dosahuje 16 až 52-násobok intenzity magnetického po?a Zeme. Obrovskú silu magnetického po?a spôsobovala miera akrécie. Za milión rokov prúdil z akre?ného disku na planétu materiál zodpovedajúci 1,2 až 2,4-násobku hmotnosti Jupitera.
Ke? sa materiál okolo plynného obra rozptýlil, planéta sa vplyvom gravitácie zmrštila, ?ím výrazne znížila svoj objem a zárove? zvýšila rýchlos? svojej rotácie. Jupiter sa zmrš?uje aj v sú?asnosti, teplota jeho povrchu klesá, no sú?asne stúpa teplota jeho jadra, ktoré teplo vyžaruje do okolia a planéta tak pomaly, ale isto stráca energiu.
Jupiter však ani pri vä?šom objeme nikdy nemal dostato?nú hmotnos? na to, aby sa stal hviezdou. Na spustenie fúzie vodíka v jadre, ?o je základný poznávací znak všetkých hviezd, by potreboval najmenej 85-násobne vyššiu hmotnos?.
Zdroj feed teraz.sk
