Dňa 4. júna sme si pripomenuli výročie Trianonskej mierovej zmluvy, vďaka ktorej pred 105. rokmi svitla pre slovenský národ nádej, že nezanikne pod valcom maďarizačného útlaku. Boj Slovákov o zachovanie vlastnej identity v predtrianonskom období viedol k vzniku Slovenskej ľudovej strany. Politik, štátnik a publicista Gejza Medrický, ktorý bol známy najmä ako minister hospodárstva prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 si na situáciu a udalosti okolo vzniku Slovenskej ľudovej strany spomína vo svojich pamätiach[i] nasledovne:
Na pochopenie týchto pre slovenský národ historických udalostí treba na úvod zodpovedať niekoľko otázok: Čo bola Slovenská ľudová strana, odkiaľ pochádza názov Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS)? Čo bola Hlinkova garda (HG) a Hlinkova mládež (HM)?
Vy, mladšia generácia, poznáte tieto názvy už len z kádrových dotazníkov ako úskalia stroskotania životných úsilí, ako biče, ktorými možno kedykoľvek šľahať. Ako dajaké hrôzostrašné zaklínadlo, ako mená a názvy krvilačnej deklasujúcej “fašistickej” spoločnosti, o ktorej sa píšu a dlhé roky písali módne romány, dobre platené divadelné hry a zimomriavkové filmové scenáre.
Nebolo to vždy tak. Boli časy (v ČSR po roku 1919), keď sa fakticky zo všetkých politických strán a skupín na Slovensku (a bolo ich veru neúrekom, zavše do tridsať registrovaných) jedine ľudová strana hlásila ku krédu samobytného, samostatného slovenského národa. Ako štátoprávny dôsledok svojho kréda požadovala politickú autonómiu pre Slovensko. Ostatné politické hnutia splynuli s českými politickými stranami, hlásili sa k “československému národu”, odmietali autonómiu, patrili k pražským centralistom. Keby boli definitívne ovládli Slovensko a keby ľudová strana nebola burcovala národ, možno už dnes by sa nehovorilo o politických právach svojbytného slovenského národa, ba ani o samotnom národe, len o Slovákoch ako napríklad o Moravanoch a iných etnikách jednotného “československého národa”.
Výnimku z ostatných politických strán tvorila ešte malá Slovenská národná strana vedená statočným bojovníkom a básnikom Martinom Rázusom, opierala sa prevažne o evanjelické autonomistické voličstvo a spolupracovala s ľudovou stranou.
Komunistická strana na začiatku ČSR ešte nejestvovala, a keď sa po niekoľkých rokoch utvorila z ľavicovo orientovaného radikálnejšieho krídla sociálnej demokracie, prekonala v národnostnej otázke nie najpriamejšiu cestu, kým sa po rokoch prihlásila k leninskej národnostnej politike, a tým k samobytnosti slovenského národa a k požiadavke „samourčovacieho práva až po odtrhnutie“, čím v tom čase prekonala, pretromfla aj ľudácku požiadavku politickej autonómie v rámci ČSR. Nedôslednosť štátoprávneho riešenia postavenia samobytného slovenského národa v praktickom uplatnení napokon charakterizovala komunistickú líniu aj neskoršie, až kým sa roku 1968 neuzákonila federácia.
Nechcem písať dejiny ľudáctva, chcem iba naznačiť v hrubých črtách vývoj a charakteristiku rastu ľudovej strany, aby sme mali jasnejší pohľad na neskoršie udalosti, najmä na roky 1938-1945, a aby bol zreteľný koreň, z ktorého vyrastala samostatnosť Slovenska.
Musíme sa vrátiť o veľa desaťročí späť, aby sme poznali aj zárodky ľudáckeho hnutia. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia prejavovali Slováci značnú politickú pasivitu, malátnosť, pretože maďarizácia odnárodňovala našu inteligenciu, robila ju inaktívnou, ba až cudzou. Matica slovenská bola zrušená, nejestvovala nijaká slovenská stredná škola, zákonný článok XLIV z roku 1868 o zrovnoprávnení národností v Uhorsku platil len na papieri, do života uvedený nebol. Redaktori slovenských časopisov – Ambro Pietor, Jozef Škultéty, Svetozár Hurban, Anton Bielek, Ferdiš Juriga a iní boli rad-radom pokutovaní, trestaní väzením. Všetko, čo dýchalo slovenským duchom, bolo prenasledované, nuž nečudo, že Slováci upadali do letargie, z ktorej len kde-tu prešla telom národa iskierka, ako napríklad roku 1895, keď horlivý kňaz a národovec Andrej Kmeť založil Slovenskú muzeálnu spoločnosť a fundoval ju vlastnými zbierkami.
V čase takejto pasivity začala uhorská Ľudová strana (Néppárt) s predsedom grófom A. Zichym prejavovať nielen zvýšený boj proti vládnym liberálom, najmä pre zákon o povinnom civilnom sobáši, ale na počudovanie hovorila aj o krivde národnostného útlaku. Slováci sa potešili a pridávali sa k nej, zúčastňovali sa politického boja, vychádzali z pasivity a v radoch Ľudovej strany (Néppártu) bojovali proti vlastnej liberálnej politike a za práva národností v Uhorsku. Aj Andrej Hlinka, mladý farár z Troch Sliačov na Liptove, ktorý sa dovtedy venoval zakladaniu potravinových a úverových družstiev, aby vytrhol ľud z rúk nenašských úžerníkov, krčmárov a obchodníkov, rozhodol sa aktívne zapojiť do politiky a zúčastniť sa na predvolebnom boji. Ľudová strana kandidovala tohto mladého, tridsatštyriročného farára roku 1898 v ružomberskom volebnom okrese. Keďže povestné uhorské voľby boli verejné a okrem terorizovania voličov sa zakladali hlavne na kupovaní “vokšov” – hlasov za peniaze, pálenku a guláš, chudobný Hlinka prepadol a väčšinou stopäťdesiatich hlasov bol zvolený liberálny kandidát vlády Angyal. Ale základ politickej aktivity Slovákov aj v rámci Ľudovej strany (Néppártu) bol vtedy už položený.
Roku 1905 bol v radoch poslancov Ľudovej strany v budapeštianskom parlamente jediný Slovák: Ferko Skyčák z Oravy. Uhorská Ľudová strana sa však veľmi odklonila od svojho spravodlivého národnostného programu a plávala vo vodách maďarského šovinizmu rovnako ako liberáli. V jej poslaneckom klube začali pohon proti Skyčákovi a nútili ho, aby sa písomným osvedčením zriekol slovenského programu. Poslanec Skyčák to odoprel, preto ho vylúčili z Néppártu. Nato Skyčák uverejnil v slovenských novinách vyhlásenie, ktorým vlastne proklamoval založenie osobitnej Slovenskej ľudovej strany. Napísal: „Prirodzená vec, že takéto osvedčenie som podpísať nemohol, slovenskú krv svoju, rod môj, bratov mojich zapredať som nechcel, nesmel. .. a preto musíme utvoriť novú politickú skupinu, ktorá pôvodný program ľudovej strany v jeho úplnosti zastávať bude a ktorá sa Slovákom nespreneverí.“
Toto bolo piateho decembra 1905, a tak sa zvyčajne tento deň označuje za dátum zrodu Slovenskej ľudovej strany. (Aj Karol Sidor, Hlinkov životopisec, odvodzuje vek SĽS od tohto dátumu.) Strana teda nebola výplodom fašizmu (ten vznikol v Taliansku o dvadsať rokov neskôr), ani imperializmu, ani buržoázie, ale výtvorom bojovníkov za práva národa a za sociálnu spravodlivosť!
Dňa pätnásteho decembra 1905 vyšiel v Katolíckych novinách článok pod nadpisom Nech žije Slovenská ľudová strana! Pravda, pod pojmom strana si nepredstavujeme stranu v dnešnej organizačnej forme a štruktúre. Vtedy bola strana skôr hnutím politicky aktívnych ľudí s približne súhlasným programom, ale bez sekretariátov, bez legitimácií, bez tajomníkov, teda bez organizačnej náplne.
Táto pôvodná Slovenská ľudová strana a ju podporujúce Katolícke noviny a Slovenské ľudové noviny spolu s inými národovcami výdatne rozhýbali politický život Slovákov hneď v najbližších mesiacoch. Roku 1906 boli totiž v Uhorsku všeobecné voľby a strana v mnohých volebných okresoch postavila svojich kandidátov. Uzavrela dohodu so Slovenskou národnou stranou a kde jedna z nich kandidovala, tam druhá nerozdvojila slovenské hlasy.
Pred voľbami bol uverejnený aj program Slovenskej ľudovej strany. Žiadal najmä „všeobecné, neobmedzené, rovné, tajné, po obciach prevádzané hlasovacie právo volebné“ , čiže veľmi progresívnu demokratickú požiadavku, odôvodnenú i preto, že verejné voľby boli stále najväčšou prekážkou víťazstva slovenských kandidátov. Vo veci národa strana žiadala, „aby národnostný zákon do života uvedený a ohľadne na našu národnosť dobromyseľne vysvetľovaný bol“. Ohľadom daní: „Žiadame postupnosť daní (aby bohatý viac, chudobný menej platil) a spravodlivejšie zdanenie pozemkov našich hornatých krajov.“ Ďalej: „Žiadame prísne zákony proti úžere, obmedzeniu krčmových licencií… Žiadame, aby školská výučba bola kresťanská … Žiadame obranu robotníkov pred ich využívaním veľkokapitálom a spravodlivé zriadenie pracovných a mzdových pomerov medzi prácodarcami a robotníkmi!“ Ako vidieť, tento prvý volebný program ľudákov nebol v národnom ohľade veľmi výbojný, a to asi preto, aby nedal príčinu k sústredenej paľbe politických protivníkov, čiže maďarských a maďarónskych kandidátov. Ale v zásadnej otázke národnej stál jasne na stanovisku národnostného zákona ako minima slovenských požiadaviek. V sociálnom ohľade sa program strany ujímal robotníkov proti vykorisťovaniu, zastával sa chudoby proti úžere, nespravodlivým daniam, atď. Bol teda pokrokový a sociálny.
Andrej Hlinka sa pridal. Schvaľoval založenie novej strany a oduševňoval sa za ňu. Roku 1905 sa Hlinka stal ružomberským farárom, zvolilo ho mestské zastupiteľstvo. Najsilnejším protivníkom vo voľbách bol sám miestny predseda maďarskej ľudovej strany A. Kekát, ktorého fedroval (pozn.: podporoval) aj biskup Párvy a maďarské politické kruhy. Preto zvolenie Hlinku bolo aj pekným slovenským politickým víťazstvom.
Titulná fotografia je prevzatá z knihy Gejza Medrický: Minister spomína
[i] Zdroj: Gejza Medrický: Minister spomína, Bratislava, Litera, 1997.
Publikácia je dostupná v elektronickej forme na CD ako príloha k publikácii – Gejza Medrický: V práci za povznesenie národa (Bratislava, Post scriptum 2017).
Zdroj feed zsi.sk
