Dňa 16. augusta si pripomenieme 87. výročie smrti Andreja Hlinku.
Politik, štátnik a publicista Gejza Medrický, známy najmä ako minister hospodárstva prvej Slovenskej republiky, si na tohto velikána spomína vo svojich pamätiach[i] nasledovne:
(Článok je pokračovaním v spomienkach G. Medrického: https://www.zsi.sk/minister-medricky-o-vzniku-slovenskej-ludovej-strany a opisuje udalosti po tom, ako A. Hlinka vo voľbách ružomberského farára v roku 1905 porazil A. Kekáta, farára z Ludrovej, predsedu Zičiho ľudovej strany v ružomberskom okrese.)
Bol to veľký slovenský úspech, ale prichodilo zaň čoskoro tvrdo platiť. Začali sa procesy za agitačné reči, za články, začalo sa opäť martýrium slovenských pracovníkov, ktoré doľahlo najväčšmi na Hlinku, už i preto, že aj napriek zákazu biskupa (A. Párvyho) agitoval za Šrobára. Po uliciach naňho vykrikovali “vlastizradca”, “judáš”, “pes”, vybili mu obloky na fare a miestny maďarský časopis Rózsahegy és vidéke ho takto napadol (citujem, lebo je to charakteristické):
„Podľa ústavnej listiny existuje len maďarský národ. Kto zo slovenskej (v origináli ´tót´) národnosti robí slovenský národ, stavia sa proti ústavnej listine, je proti maďarskej národnej jednote. Tomu je potrebné väzenie alebo blázinec.”
(O nejakých dvadsať rokov mnohí podobne argumentovali proti slovenskej národnej samobytnosti, za jednotný československý národ.)
Na Hlinku ako na vodcovskú osobnosť doľahla ťarcha zo všetkých strán. Biskup Párvy ho za neposlúchnutie svojho zákazu 4. mája 1906 suspendoval “ab officio” (z farského úradu, čiže pozbavil ho chleba). Keďže Hlinka sa nezľakol a v Ružomberku vznikla búrka (ešte aj žiaci štrajkovali za svojho farára), 18. júna 1906 biskup rozšíril suspenziu na “ab officio et ordine”, (čiže zbavil ho aj kňazských práv slúžiť svätú omšu). Bol to krutý úder, doplnený aj súdnou žalobou „za štvanie a poburovanie proti maďarskej národnosti”.
Z Hlinku sa stal martýr. Žandári ho zatkli, pod bajonetmi odviedli do väznice, súd mu po hrdej obhajobnej reči vymeral dva roky väzenia. S ním bol odsúdený aj revúcky farár Jozef Tomík na štyri mesiace väzenia. Trest si odsedeli vo väzení v Segedíne, kde bol v tom istom čase väzňom aj mladý Béla Kun, neskorší komunistický vodca v Maďarsku.
Azda netreba obísť mlčaním ani ďalšie životné osudy chudobného pltníceho syna z Černovej pri Ružomberku, lebo svojím bojom vyrástol na vodcovskú osobnosť, ktorej meno sa neskôr včlenilo aj do názvu strany. Jedine jemu sa doteraz dostalo prívlastku „vodca národa“, hoci mnohí slovenskí politickí činitelia ho azda prevyšovali rozličnými vlastnosťami, najmä vo verzírovanosti, a predsa ani jedného z nich nepokladal slovenský ľud za vodcu národa.
Hlinka mal impozantnú, štíhlu, vysokú postavu, orlí nos, okolo hlavy sa mu vinuli kučeravé vlasy, nosil kňazský habit a široký čierny klobúk. Mal mäkký, lahodný hlas, výrečnosť, pohotovosť, bol smelý a nesmierne obetavý bojovník za práva národa. Jeho heslom bolo:
„Za Boha život, za národ slobodu!“. Svetozár Hurban Vajanský, spisovateľ a celé desaťročia najväčšia publicistická autorita slovenského národného a kultúrneho života, napísal po Hlinkovej obhajobnej reči pred sedriou (pozn.: súdom) v Ružomberku túto charakteristiku:
„Epilóg ružomberskej drámy … Hlinkov epilóg bol blýskavý, potriasajúci. To, čo som vstave reprodukovať prekladom z maďarčiny … nemôže byť ani tieňom toho, čo sme počuli a videli… K úplnému pochopeniu chýba postava, hlas, posunky a celý habitus mučeného kňaza. Štíhly, bledý, so zduchovnenou tvárou stál pred sudcami. V jeho postavení a pohybe bola sloboda, nie hmotná, nie telesná, ale sloboda duchovná.“ (Národnie noviny 11. decembra 1906).
Keďže Hlinku necitovali (pozn.: nepredvolali) hneď po vyšetrovacej väzbe na odpykanie celého trestu, odišiel po rozsudku na prednáškové turné po Morave a Čechách (vtedy to bolo Rakúsko), a tam ho zastihla správa o hroznej masakre v jeho rodnej Černovej. Maďarskí žandári strieľali do jeho rodákov zato, že títo neposlúchli výzvu slúžneho na rozchod a chceli zabrániť vysviacke nového kostola kňazom, ktorého vyslal biskup Párvy. Požadovali, aby kostol vysvätil ich rodák a iniciátor stavby Hlinka, vtedy však suspendovaný kňaz. Žandárskej masakre 27. októbra 1907 padlo za obeť dovedna pätnásť slovenských životov. Ich smrť zburcovala svetovú verejnú mienku, obavy o osud slovenského národa pod Tatrami (Björnson, Scotus Viator a iní).
Čoskoro po černovskej tragédii Hlinka nastúpil väzenie v Segedíne, ale mal ešte nový súd. Pred bratislavskou porotou mu za jeho články vymerali spolu s predošlým trestom tridsaťtri mesiacov, ktoré si aj odsedel. Vo väzení sa dožil veľkej cirkevnej satisfakcie: Vatikán sa rozhodol nepotvrdiť biskupskú suspenziu, čo bolo ozajstným dôkazom spravodlivosti večného Ríma. Hlinka, segedínsky väzeň, stal sa opäť kňazom a ružomberským farárom. Dožil sa aj inej satisfakcie: sám biskup Párvy ho roku 1910 poveril vysvätiť černovský kostol, ktorý tri roky čakal nevysvätený.
Slobodný Hlinka sa usiloval organizačne lepšie podchytiť ľudovú stranu. Zvolal poradu do Žiliny a 29. júna 1913 ho zvolili za predsedu výkonného výboru Slovenskej ľudovej strany.
Cez vojnu 1914–1918 bolo pochopiteľne mĺkvo na slovenskej politickej aréne, politické zápolenie muselo zatíchnuť. Slovenské politické strany sa reprezentačne zjednotili v Slovenskej národnej strane. Navonok bolo ticho, no tým väčšmi sa rozvlnilo zákulisie: čo bude na konci vojny?
Šepkalo sa, povzbudzovalo, cez Viedeň i priamo sa nadviazali styky s českými odbojármi, ale najrozhodnejšie slovo na domácej pôde odznelo znovu z Hlinkových úst. Na tajnej porade Slovenskej národnej strany v Turčianskom Svätom Martine 24. mája 1918, keď sa hovorilo o budúcnosti národa, Hlinka jednoznačne vyhlásil:
„Habsburgovia boli odvekými nepriateľmi nášho národa a Slovanstva. Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k želanému cieľu. Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ (K. A. Medvecký: Slovenský prevrat III, s. 347.)
Po tomto Hlinkovom prejave, ktorý sa zrodil z bernolákovsko-štúrovsko-hurbanovskej tradície národného vedomia, nasledovalo jednoznačné rozhodnutie za Československú republiku na základe samourčovacieho práva slovenského národa. Ani na rozhodujúcej porade 30. októbra 1918, kde bola prijatá známa Martinská deklarácia, nechýbala Hlinkova reč. Deklaráciou sa slovenský národ verejne prihlásil za československú orientáciu. Stalo sa to v tej podobe, že Deklarácia jednoducho vyhlásila slovenský národ za čiastku československého národa, pritom však uvádza: „Sme presvedčení, že náš … slovenský národ … nebude vylúčený … zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať … “
Že je v tom nejasnosť? Slovenský národ ako čiastka československého národa? Áno, je to protirečivé. Ale vtedy išlo o to, aby slovenský hlas pred svetovou verejnosťou podoprel úsilie Masaryka, Štefánika a Beneša o československú republiku a aby slovenský národ nevypadol z koncepcie nového štátu, nezostal v smrteľnom objatí Maďarov.
O národnej samobytnosti medzi účastníkmi nebolo pochybností. Aj o autonómii sa veľa hovorilo, debatovalo ako o samozrejmosti, ale do Deklarácie túto požiadavku nevsunuli, aby „Z vyšších záujmov“ nekomplikovali situáciu pred zahraničím. „Z vyšších záujmov“ sa potom opakovalo v našich dejinách niekoľko ráz.
Je povšimnutia hodné, že roku 1918 nikto z národovcov neuvažovalo alternatíve samostatného Slovenska. Je to však pochopiteľné. Stupeň a rozsah udupaného národného povedomia, dezolátny, neutešený stav národa: maličký počet uvedomelej inteligencie, nedostatočne rozvinutý hospodársky potenciál Slovenska – a ešte i ten v priemyselnej výrobe, peňažníctve a obchode takmer absolútne v protislovenských rukách – už ab ovo (pozn.: „od vajca“, t.j. od úplného začiatku) vylučovali čo i len možnosť zodpovedného uvažovania o samostatnosti. Nový štát, ČSR, znamenal pre slovenský národ skutočne možnosť záchrany pred utopením v maďarskom mori. To treba vždy otvorene uznať. A tú možnosť záchrany vyznavači národnej samobytnosti na čele s Hlinkom aj naplno využili.
Maďari sa pokúšali ešte koncom roka 1918 všelijako zvrátiť koleso dejín, ale neúspešne. Na Slovensku sa stal splnomocneným ministrom česko-slovenskej vlády Dr. Vavro Šrobár, ktorý už asi desať rokov bol pre svoje pokrokárstvo v tuhom boji s Hlinkom. Hlinka sa v prevratových týždňoch staral najmä o to, aby odvrátil slovenské katolícke kruhy od myšlienky uhorského štátu a zaangažoval ich za ČSR. Preto priamo agitoval, aby kňazstvo išlo všade s ľudom, a nie s maďarskými pánmi. Zvolával porady, rozoslal študentov (Sidora, Načina, Hollého atď.) zburcovať aj východné Slovensko proti snahám odčleniť ho od Slovenska (pozn.: viď vznik goralskej národnostnej menšiny v SR v súčasnosti).
Založil Kňazskú radu a 19. decembra 1918 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu. Stal sa aj poslancom Revolučného zhromaždenia v Prahe. Lež po medových týždňoch a po opojení z oslobodenia čoskoro nadišiel čas sklamaní…
Titulná fotografia je prevzatá z knihy Gejza Medrický: Minister spomína
[i] Zdroj: Gejza Medrický: Minister spomína, Bratislava, Litera, 1997.
Publikácia je dostupná v elektronickej forme na CD ako príloha k publikácii – Gejza Medrický: V práci za povznesenie národa (Bratislava, Post scriptum 2017).
Zdroj feed zsi.sk
