D?a 16. augusta si pripomenieme 87. výro?ie smrti Andreja Hlinku.
Politik, štátnik a publicista Gejza Medrický, známy najmä ako minister hospodárstva prvej Slovenskej republiky, si na tohto velikána spomína vo svojich pamätiach[i] nasledovne:
(?lánok je pokra?ovaním v spomienkach G. Medrického: https://www.zsi.sk/minister-medricky-o-vzniku-slovenskej-ludovej-strany a opisuje udalosti po tom, ako A. Hlinka vo vo?bách ružomberského farára v roku 1905 porazil A. Kekáta, farára z Ludrovej, predsedu Zi?iho ?udovej strany v ružomberskom okrese.)
Bol to ve?ký slovenský úspech, ale prichodilo za? ?oskoro tvrdo plati?. Za?ali sa procesy za agita?né re?i, za ?lánky, za?alo sa opä? martýrium slovenských pracovníkov, ktoré do?ahlo najvä?šmi na Hlinku, už i preto, že aj napriek zákazu biskupa (A. Párvyho) agitoval za Šrobára. Po uliciach na?ho vykrikovali “vlastizradca”, “judáš”, “pes”, vybili mu obloky na fare a miestny ma?arský ?asopis Rózsahegy és vidéke ho takto napadol (citujem, lebo je to charakteristické):
„Pod?a ústavnej listiny existuje len ma?arský národ. Kto zo slovenskej (v origináli ´tót´) národnosti robí slovenský národ, stavia sa proti ústavnej listine, je proti ma?arskej národnej jednote. Tomu je potrebné väzenie alebo blázinec.”
(O nejakých dvadsa? rokov mnohí podobne argumentovali proti slovenskej národnej samobytnosti, za jednotný ?eskoslovenský národ.)
Na Hlinku ako na vodcovskú osobnos? do?ahla ?archa zo všetkých strán. Biskup Párvy ho za neposlúchnutie svojho zákazu 4. mája 1906 suspendoval “ab officio” (z farského úradu, ?iže pozbavil ho chleba). Ke?že Hlinka sa nez?akol a v Ružomberku vznikla búrka (ešte aj žiaci štrajkovali za svojho farára), 18. júna 1906 biskup rozšíril suspenziu na “ab officio et ordine”, (?iže zbavil ho aj k?azských práv slúži? svätú omšu). Bol to krutý úder, doplnený aj súdnou žalobou „za štvanie a poburovanie proti ma?arskej národnosti”.
Z Hlinku sa stal martýr. Žandári ho zatkli, pod bajonetmi odviedli do väznice, súd mu po hrdej obhajobnej re?i vymeral dva roky väzenia. S ním bol odsúdený aj revúcky farár Jozef Tomík na štyri mesiace väzenia. Trest si odsedeli vo väzení v Segedíne, kde bol v tom istom ?ase väz?om aj mladý Béla Kun, neskorší komunistický vodca v Ma?arsku.
Azda netreba obís? ml?aním ani ?alšie životné osudy chudobného pltníceho syna z ?ernovej pri Ružomberku, lebo svojím bojom vyrástol na vodcovskú osobnos?, ktorej meno sa neskôr v?lenilo aj do názvu strany. Jedine jemu sa doteraz dostalo prívlastku „vodca národa“, hoci mnohí slovenskí politickí ?initelia ho azda prevyšovali rozli?nými vlastnos?ami, najmä vo verzírovanosti, a predsa ani jedného z nich nepokladal slovenský ?ud za vodcu národa.
Hlinka mal impozantnú, štíhlu, vysokú postavu, orlí nos, okolo hlavy sa mu vinuli ku?eravé vlasy, nosil k?azský habit a široký ?ierny klobúk. Mal mäkký, lahodný hlas, výre?nos?, pohotovos?, bol smelý a nesmierne obetavý bojovník za práva národa. Jeho heslom bolo:
„Za Boha život, za národ slobodu!“. Svetozár Hurban Vajanský, spisovate? a celé desa?ro?ia najvä?šia publicistická autorita slovenského národného a kultúrneho života, napísal po Hlinkovej obhajobnej re?i pred sedriou (pozn.: súdom) v Ružomberku túto charakteristiku:
„Epilóg ružomberskej drámy … Hlinkov epilóg bol blýskavý, potriasajúci. To, ?o som vstave reprodukova? prekladom z ma?ar?iny … nemôže by? ani tie?om toho, ?o sme po?uli a videli… K úplnému pochopeniu chýba postava, hlas, posunky a celý habitus mu?eného k?aza. Štíhly, bledý, so zduchovnenou tvárou stál pred sudcami. V jeho postavení a pohybe bola sloboda, nie hmotná, nie telesná, ale sloboda duchovná.“ (Národnie noviny 11. decembra 1906).
Ke?že Hlinku necitovali (pozn.: nepredvolali) hne? po vyšetrovacej väzbe na odpykanie celého trestu, odišiel po rozsudku na prednáškové turné po Morave a ?echách (vtedy to bolo Rakúsko), a tam ho zastihla správa o hroznej masakre v jeho rodnej ?ernovej. Ma?arskí žandári strie?ali do jeho rodákov zato, že títo neposlúchli výzvu slúžneho na rozchod a chceli zabráni? vysviacke nového kostola k?azom, ktorého vyslal biskup Párvy. Požadovali, aby kostol vysvätil ich rodák a iniciátor stavby Hlinka, vtedy však suspendovaný k?az. Žandárskej masakre 27. októbra 1907 padlo za obe? dovedna pätnás? slovenských životov. Ich smr? zburcovala svetovú verejnú mienku, obavy o osud slovenského národa pod Tatrami (Björnson, Scotus Viator a iní).
?oskoro po ?ernovskej tragédii Hlinka nastúpil väzenie v Segedíne, ale mal ešte nový súd. Pred bratislavskou porotou mu za jeho ?lánky vymerali spolu s predošlým trestom tridsa?tri mesiacov, ktoré si aj odsedel. Vo väzení sa dožil ve?kej cirkevnej satisfakcie: Vatikán sa rozhodol nepotvrdi? biskupskú suspenziu, ?o bolo ozajstným dôkazom spravodlivosti ve?ného Ríma. Hlinka, segedínsky väze?, stal sa opä? k?azom a ružomberským farárom. Dožil sa aj inej satisfakcie: sám biskup Párvy ho roku 1910 poveril vysväti? ?ernovský kostol, ktorý tri roky ?akal nevysvätený.
Slobodný Hlinka sa usiloval organiza?ne lepšie podchyti? ?udovú stranu. Zvolal poradu do Žiliny a 29. júna 1913 ho zvolili za predsedu výkonného výboru Slovenskej ?udovej strany.
Cez vojnu 1914–1918 bolo pochopite?ne m?kvo na slovenskej politickej aréne, politické zápolenie muselo zatíchnu?. Slovenské politické strany sa reprezenta?ne zjednotili v Slovenskej národnej strane. Navonok bolo ticho, no tým vä?šmi sa rozvlnilo zákulisie: ?o bude na konci vojny?
Šepkalo sa, povzbudzovalo, cez Viede? i priamo sa nadviazali styky s ?eskými odbojármi, ale najrozhodnejšie slovo na domácej pôde odznelo znovu z Hlinkových úst. Na tajnej porade Slovenskej národnej strany v Tur?ianskom Svätom Martine 24. mája 1918, ke? sa hovorilo o budúcnosti národa, Hlinka jednozna?ne vyhlásil:
„Habsburgovia boli odvekými nepriate?mi nášho národa a Slovanstva. Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k želanému cie?u. Tu je doba ?inov. Treba nám ur?ite vyslovi?, ?i pôjdeme aj na?alej s Ma?armi alebo s ?echmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu ?eskoslovenskú. Tisícro?né manželstvo s Ma?armi sa nevydarilo. Musíme sa rozís?.“ (K. A. Medvecký: Slovenský prevrat III, s. 347.)
Po tomto Hlinkovom prejave, ktorý sa zrodil z bernolákovsko-štúrovsko-hurbanovskej tradície národného vedomia, nasledovalo jednozna?né rozhodnutie za ?eskoslovenskú republiku na základe samour?ovacieho práva slovenského národa. Ani na rozhodujúcej porade 30. októbra 1918, kde bola prijatá známa Martinská deklarácia, nechýbala Hlinkova re?. Deklaráciou sa slovenský národ verejne prihlásil za ?eskoslovenskú orientáciu. Stalo sa to v tej podobe, že Deklarácia jednoducho vyhlásila slovenský národ za ?iastku ?eskoslovenského národa, pritom však uvádza: „Sme presved?ení, že náš … slovenský národ … nebude vylú?ený … zo spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa d?a svojho rázu mohol vyvi?ova? … “
Že je v tom nejasnos?? Slovenský národ ako ?iastka ?eskoslovenského národa? Áno, je to protire?ivé. Ale vtedy išlo o to, aby slovenský hlas pred svetovou verejnos?ou podoprel úsilie Masaryka, Štefánika a Beneša o ?eskoslovenskú republiku a aby slovenský národ nevypadol z koncepcie nového štátu, nezostal v smrte?nom objatí Ma?arov.
O národnej samobytnosti medzi ú?astníkmi nebolo pochybností. Aj o autonómii sa ve?a hovorilo, debatovalo ako o samozrejmosti, ale do Deklarácie túto požiadavku nevsunuli, aby „Z vyšších záujmov“ nekomplikovali situáciu pred zahrani?ím. „Z vyšších záujmov“ sa potom opakovalo v našich dejinách nieko?ko ráz.
Je povšimnutia hodné, že roku 1918 nikto z národovcov neuvažovalo alternatíve samostatného Slovenska. Je to však pochopite?né. Stupe? a rozsah udupaného národného povedomia, dezolátny, neutešený stav národa: mali?ký po?et uvedomelej inteligencie, nedostato?ne rozvinutý hospodársky potenciál Slovenska – a ešte i ten v priemyselnej výrobe, pe?ažníctve a obchode takmer absolútne v protislovenských rukách – už ab ovo (pozn.: „od vajca“, t.j. od úplného za?iatku) vylu?ovali ?o i len možnos? zodpovedného uvažovania o samostatnosti. Nový štát, ?SR, znamenal pre slovenský národ skuto?ne možnos? záchrany pred utopením v ma?arskom mori. To treba vždy otvorene uzna?. A tú možnos? záchrany vyznava?i národnej samobytnosti na ?ele s Hlinkom aj naplno využili.
Ma?ari sa pokúšali ešte koncom roka 1918 všelijako zvráti? koleso dejín, ale neúspešne. Na Slovensku sa stal splnomocneným ministrom ?esko-slovenskej vlády Dr. Vavro Šrobár, ktorý už asi desa? rokov bol pre svoje pokrokárstvo v tuhom boji s Hlinkom. Hlinka sa v prevratových týžd?och staral najmä o to, aby odvrátil slovenské katolícke kruhy od myšlienky uhorského štátu a zaangažoval ich za ?SR. Preto priamo agitoval, aby k?azstvo išlo všade s ?udom, a nie s ma?arskými pánmi. Zvolával porady, rozoslal študentov (Sidora, Na?ina, Hollého at?.) zburcova? aj východné Slovensko proti snahám od?leni? ho od Slovenska (pozn.: vi? vznik goralskej národnostnej menšiny v SR v sú?asnosti).
Založil K?azskú radu a 19. decembra 1918 v Žiline obnovil Slovenskú ?udovú stranu. Stal sa aj poslancom Revolu?ného zhromaždenia v Prahe. Lež po medových týžd?och a po opojení z oslobodenia ?oskoro nadišiel ?as sklamaní…
Titulná fotografia je prevzatá z knihy Gejza Medrický: Minister spomína
[i] Zdroj: Gejza Medrický: Minister spomína, Bratislava, Litera, 1997.
Publikácia je dostupná v elektronickej forme na CD ako príloha k publikácii – Gejza Medrický: V práci za povznesenie národa (Bratislava, Post scriptum 2017).
Zdroj feed zsi.sk
