Potreba merať plynutie času, počet, rozmery či vzdialenosť predmetov sprevádza človeka prakticky odjakživa. Napríklad na meranie dĺžky človek spočiatku využíval najmä to, čo mal práve „po ruke“ – vlastné telo. Dĺžka sa tak udávala počtom palcov, stôp či krokov a z názvov častí tela sa stali názvy mnohých dĺžkových jednotiek používaných stovky až tisíce rokov. Jednou z nich bol lakeť.
Lakeť ako dĺžková miera predstavoval dĺžku ruky od konca prstov po lakeť. Tá je však takmer u každého človeka iná, preto bolo tieto rozmery potrebné zjednotiť. Na tento účel boli do fasád mestských budov upevnené modely (etalóny, prototypy) dĺžkových mier častokrát v podobe kovovej tyče, ktorou sa meralo riešení sporov. Niektoré sa zachovali dodnes, napríklad v Bratislave, Prahe, či Regensburgu.
Okrem často používaných jednotiek sa používali aj menej bežné, napríklad hod kyjakom (približne 30 metrov) či žmuď – počet stebiel odtrhnutých na jeden raz, uvádza Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky.
Etalóny riešili problém iba čiastočne, pretože mestá si ich rozmery (a hodnotu svojich mier) často určovali samy a miery sa mohli líšiť mesto od mesta. Jeden pražský lakeť mal 56 centimetrov, jeden viedenský lakeť (používaný v Bratislave a Viedni) mal až 78 centimetrov. Ak by sa tieto rozmery skutočne považovali za vzdialenosť od konca prstov po lakeť človeka, potom model pražského lakťa by bol vysoký približne 203 centimetrov, kým model viedenského lakťa by meral viac než 282 centimetrov. Asi o desať centimetrov by tak prekonal dosiaľ najvyššieho človeka so spoľahlivo zaznamenanou výškou, Američana Roberta Wadlowa (272 centimetrov).
Rozkolísanosť hodnoty jednotiek spôsobovala problémy pri domácom i zahraničnom obchode. Napríklad na území Francúzska existovalo pred zavedením metrického systému približne 250.000 rôznych lokálnych jednotiek. Systematická zmena by spôsobila obrovské narušenie normálneho chodu spoločnosti, ktoré však v roku 1789 prišlo i tak v podobe Veľkej francúzskej revolúcie. Keď sa jej prach usadil, nová vláda a francúzska akadémia vied metrickým systémom nahradila dovtedy platný systém zvykových jednotiek.
Po Francúzsku metrický systém prijalo Portugalsko a Belgicko a postupne sa k nim pridávali ďalšie európske krajiny. Niektoré z nich mali kolónie, metrický systém sa preto začal šíriť do sveta.
Problémom bolo, že hodnotu metra a kilogramu určovali fyzické prototypy, ktoré boli ťažko dostupné a postupom času sa ich hodnota menila vplyvom poveternostných podmienok.
V roku 1875 sa na konferencii v Paríži zišli zástupcovia 17 krajín, aby prototypy vymenili a ustanovili medzinárodný úrad s celosvetovou pôsobnosťou na udržiavanie potrebných štandardov. Podpisom Metrickej konvencie 20. mája 1875 tak vznikol Medzinárodný úrad pre miery a váhy. Signatármi boli Argentína, Belgicko, Brazília, Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Nórsko, Osmanská ríša, Peru, Portugalsko, Rakúsko-Uhorsko (R-U), Rusko, Spojené štáty, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko a Venezuela. Za R-U ju podpísal vtedajší vyslanec vo Francúzsku gróf Apponyi.
V roku 1921 metrickú sústavu doplnili ďalšie fyzikálne jednotky. V roku 1960, počas jedenásteho zasadnutia Generálnej konferencie pre váhy a miery (CGPM), vrcholného riadiaceho orgánu metrickej konvencie, dostala sústava jednotiek názov Medzinárodná sústava jednotiek (Systme international d’unités – SI).
Od roku 2019 sú štyri jednotky sústavy SI definované nie na základe fyzického prototypu, ale podľa nemenných vlastností prírody. Sústava definuje sedem fixných a ďalej nemenných konštánt, od ktorých sa odvodzuje sedem základných jednotiek sústavy SI. Zmeny sú dôsledkom snahy úplne vylúčiť z definícií základných jednotiek SI fyzické prototypy, ktoré môže ovplyvňovať plynutie času.
Zdroj feed teraz.sk
