Prečítal som si reakcie komentátorov na tlačovú besedu koaličných lídrov s ich ostrými vyjadreniami na adresu novinárov a považujem to za ďaleko vážnejší problém, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Od samého začiatku, prakticky od 17. novembra 1989, u nás prebieha boj o charakter Slovenska a o moc nad ním. Ten sa nevedie iba v parlamente, to by zďaleka nestačilo, ale aj, a predovšetkým, v médiách. Vo výraznej miere, možno práve v rozhodujúcej miere, v médiách. Dokonca aj dnešné vojny sa v súčasnosti vedú a vyhrávajú alebo prehrávajú v médiách. Problém so slovenskými médiami sa začal ihneď po páde bývalého režimu keď sa doslova cez noc značná časť novinárskej obce oportunisticky „transformovala“ z žurnalistov, podporujúcich komunistickú stranu a vládu, na novinárov „pokrokových“, progresívne prozápadných, ktorí pochopili aké nové vetry odkiaľ dujú a naskočili na „vlak správnym smerom“.
Bolo až groteskné, ako sa z dlhoročného komunistického novinára stal novinár prozápadný. Netreba nikoho menovať, všetci ich poznáme. Dostali sa aj za poradcov našich prezidentov. Na začiatku vznikali doslova komické situácie keď sem prišli americkí mediálni experti, ako napríklad istý Grubisich z Washingtonu, na seminár do novozriadeného centra nezávislej žurnalistiky na Štefánikovej ulici v Bratislave a komplet všetci novinári v sále, vrátane Jána Fülleho za predsedníckym stolom, si museli založiť na uši slúchadlá lebo ich ruština im bola nanič, ale angličtinu neovládali. Musel som sa smiať, jediný som si slúchadlá nenasadil lebo som angličtinu vyštudoval v roku 1976 a okrem toho bytostne sa mi protivil povýšenecký a mentorský spôsob, akým to americké politické školenie prebiehalo.
Mediálny úrad, katedry žurnalistiky na našich vysokých školách ……to všetko je pekná vec. Ale kto tam na tých školách dnes učí? Celé to je o tom, že viaceré „humanitné vedy“, vrátane napríklad politológie, masmediálnej komunikácie, žurnalistiky a zrejme aj sociológie, sú v tak hlbokej ideovej kríze, že ak by som sa na svojej alma mater na FFUK v Bratislave pri Dunaji ocitol v súčasnosti na nejakej prednáške, tak z tej sivej budovy na Gondovej ulici vyletím von, budem kričať na ratu a zastavím sa až kdesi v Rači. Za ďalšie, a to je práve to podstatné: ako chcú Fico a Danko priviesť k rozumu tú zbierku mladých slovenských politických aktivistov v prestrojení za novinárov ak majú obrovskú oporu v Západných médiách? V tom je totiž ten prašivý pes zakopaný. Veď tie informujú o Slovensku, komentujú dianie a vládu u nás a strkajú nos do našich vnútorných vecí rovnako arogantne, povýšenecky bezočivo a s jasným politickým zameraním proti Ficovi, ako to robia domáce médiá tzv. hlavného prúdu. To je boj o moc prostredníctvom médií, vážení! Poviem to inak, medzi denníkom NEW YORK TIMES a denníkom SME nie je žiadny rozdiel, čert ako diabol, taká je pravda, a to je hlbší problém ako len zriadenie nejakého domáceho mediálneho úradu či skvalitnenie prípravy študentov na univerzitách.
Poznajúc a denno-denne riešiac problémy Slovenska s tým, ako Západné médiá informujú, resp. dezinformujú svojich čitateľov a divákov o Slovensku, čo by aj s archívnym materiálom bolo na veľkú doktorskú prácu, som v roku 1995 navštívil v Londýne uznávaného predsedu PRESS COMPLAINTS COMMISSION (komisia pre sťažnosti na médiá), profesora Georgea Pinkera, aby som s ním prediskutoval problém priamo v sídle jeho úradu v Londýne. Má to totiž svoj vážny medzinárodný rozmer. Bol to zaujímavý rozhovor s inteligentným univerzitným profesorom, pamätám si jeho obsah dodnes. Profesora Pinkera (zomrel pred 3 rokmi) som v roku 1998 ako riaditeľ Slovenskej informačnej agentúry (SIA) pozval na Slovensko ako vzácneho hosťa konferencie o etike žurnalistiky v Nitre, ktorú zorganizoval Marian Ostatník. Profesor Pinker prišiel aj so svojou asistentkou Laurou Perito. Mal som ho vtedy ako pozývajúca strana na rozhovor aj u mňa v pracovni.
Zdroj telegram
