„Súviselo to najmä s rýchlym rozvojom priemyslu v Spojených štátoch, ke? prichádzalo do tovární množstvo nových, nekvalifikovaných pracovných síl. ?asto sa tam stretávali s bezoh?adným ignorovaním pracovnej bezpe?nosti a hygieny, aj s okrádaním na mzde. Tento problém sa týkal aj mužov, ale tí už mali aspo? tradíciu remeselníckych cechov. Pretvárali ich na prvé odborárske organizácie, ktoré poskytovali úrazové a penzijné poistenie, podporu pri vymáhaní zadržaných platov, patronát nad u??ovským školstvom a podobne. Spo?iatku ale odmietali prijíma? ženy,“ uviedla pre TASR Marína Zavacká z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, v. v. i.
Vtedajšie typicky ženské robotnícke zamestnania boli pod?a Zavackej v textilnej výrobe, v konzervár?ach, ?i pri výrobe zápaliek. Ženy bežne pracovali s jedovatými látkami v slabo vetraných priestoroch, v obrovskom hluku strojov s nezakrytými prevodovými pásmi a rezacími ?as?ami, svietilo sa otvorenými plynovými lampami. Pracovný ?as bol ove?a dlhší ako dnes a dolná veková hranica bývala pod 14 rokov. Aj preto robotní?ky zvykli za?iatkom jari demonštrova? za zlepšenie pracovných podmienok a neskôr pridali aj požiadavku volebného práva.
Jeden z prvých známych protestov sa uskuto?nil 8. marca 1857 v New Yorku, kde zamestnankyne z viacerých textiliek požadovali zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie platov. „Najprv sa dátum každoro?ného ve?kého protestu ustálil na poslednú februárovú nede?u. Do verejného povedomia vo svete sa táto téma dostala po ve?kej tragédii v textilnej továrni Triangle Factory v roku 1911, kde si požiar vyžiadal 146 životov. Išlo prevažne o pris?ahovalkyne z Európy. O strašnej smrti žien vo výškovej budove, kam nedosiahli požiarne rebríky a mali zamknuté núdzové východy, preto sa niektoré pokúšali zachráni? skokom z okien, sa písalo vo všetkých krajinách, odkia? pochádzali,“ pripomenula Zavacká.
Pod tlakom verejnej mienky sa tragédia pod?a histori?ky dôkladne vyšetrovala a prijali sa opatrenia, aby sa nie?o podobné už neopakovalo. Sprísnili sa požiarne a hygienické normy, aj lekársky doh?ad. Vzniklo ministerstvo práce s orgánmi nezávislej kontroly, diev?atám sa sprístupnili kurzy a u??ovské školy. Tieto opatrenia sa rozšírili do celého sveta, aj na územie dnešného Slovenska a mnohé z nich sa v sú?asnosti považujú za bežné.
Po?iatky MDŽ sa viažu aj ku II. Medzinárodnej konferencii socialistických žien v roku 1910 v Kodani. Nemecká predstavite?ka Clara Josephine Zetkinová navrhla, aby sa zaviedol Medzinárodný de? žien ako uznanie boja za práva žien všade vo svete ešte bez konkrétneho dátumu. O rok neskôr, 19. marca 1911, v európskych metropolách ženy prvýkrát demonštrovali za volebné právo, možnos? zastáva? verejné funkcie a proti pracovnej diskriminácii.
?alší z kore?ov tradície MDŽ sa spája s protestom žien v Petrohrade. „Svoje podujatia tam organizovali už pred prvou svetovou vojnou. Ale ke? sa stretli vo februári 1917, mali už mužov a synov dlho na fronte, nebolo ?ím kúri? ani ?o jes?. Pod heslom Chlieb a mier spustili vlnu nepokojov, ktorá prerástla do známej Februárovej revolúcie. Tá im priniesla demokratiza?ný program, vrátane všeobecného volebného práva. Aj na ich pamiatku sa medzinárodne ustálil de? 8. marec (v Rusku mali starý, juliánsky kalendár). Ako pamätný de? zápasu o lepšie pracovné podmienky žien si ho osvojila aj Organizácia Spojených národov,“ vysvetlila Zavacká.
V prvej ?eskoslovenskej republike (1918 – 1938) za?ali tento sviatok slávi? robotní?ky už krátko po jej vzniku a postupne nadobúdal masový charakter. Po vzniku vojnovej Slovenskej republiky (1939-45) za?ali ?udáci vytlá?a? ženy zo škôl aj zo zamestnania a odkaz tohto sviatku bol nezlu?ite?ný s ich ideológiou. ?alšie znehodnotenie slobodného odkazu MDŽ nastalo v ?eskoslovensku po februárovom prevrate v roku 1948, ke? moc prevzala komunistická strana. Aj preto sa MDŽ stretáva po Nežnej revolúcii s negatívnymi reakciami.
„V 19. storo?í sa zamestnanci v priemysle, ako nová spolo?enská skupina, ?o ešte nemala politickú reprezentáciu, výrazne angažovali v ?avicovom hnutí. To však tvorili nielen komunisti, ale aj kres?anskí socialisti, sociálni demokrati a ?alšie vetvy. Nuž a podobne, ako v prípade aj iných sviatkov (a nielen sviatkov), komunisti po svojom nástupe k moci všetkých konkurentov vygumovali. Tiež nebolo vhodné pripomína?, že v kapitalistickej Amerike sa mohlo legálne protestova? proti zamestnávate?om aj proti štátu. Zo sviatku komunisti urobili prázdny rituál, pri ktorom sa na podnikových oslavách zvä?ša ženy starali o výzdobu a prípravu pohostenia a muži si usilovne pripíjali. Po zmene režimu mu táto nálepka dlho ostala,“ uviedla pre TASR Zavacká.
Zdroj feed teraz.sk
