Obr.: Örs Orosz, János Fiala-Butora a Attila Stubendek iniciátori petície. Zdroj fotografie: FB Örs Orosz
Parlament SR schválil v decembri 2025 nový paragraf Trestného zákona, postihujúci verejné popieranie alebo spochybňovanie mierového usporiadania pomerov po druhej svetovej vojne, ktorý sa týka aj tzv. Benešových dekrétov. Znie nasledovne:
„Kto verejne popiera alebo spochybňuje mierové usporiadanie pomerov po druhej svetovej vojne, ktoré vzniklo na základe právnych aktov reprezentatívnych orgánov Československej republiky alebo Slovenskej národnej rady, potrestá sa odňatím slobody až na šesť mesiacov.“
Všeobecná formulácia paragrafu dáva priestor na mnohoraký spôsob výkladu, čoho sa hneď chytili maďarskí aktivisti a 5. januára 2026 spustili petíciu proti Benešovým dekrétom. Text petície je napísaný provokatívne – tak, aby jeho propagácia napĺňala skutkovú podstatu porušenia nového § 417f Trestného zákona.
Iniciátormi petície sú JUDr. Ing. János Fiala-Butora, ktorý je aj autorom textu, (pôsobí na viacerých postoch: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, Maďarská akadémia vied, Fórum inštitút pre výskum menšín, advokátska kancelária Fiala Butora Law), ďalej Örs Orosz a Attila Stubendek (všetci členovia alebo spolupracovníci maďarskej Aliancie).
Títo traja následne provokačne sami seba udali na polícii v Komárne a petíciou to hrajú na to, že všetkých polícia SR určite nebude postihovať. Píše o tom Örs Orosz (okrem iného predseda Komisie kultúry a cestovného ruchu Zastupiteľstva Nitrianskeho samosprávneho kraja) vo svojom FB príspevku 5. 1. 2026:
„Priatelia, pozývame vás na malú občiansku neposlušnosť! Podpis petície znamená podľa novej právnej úpravy odsúdenie do väzenia. My spolu s iniciujúcimi kolegami sme sa už nahlásili na polícii…“ (zdroj:https://www.facebook.com/reel/1185551710367998 )
V pozadí petície je maďarská strana Aliancia, ktorá sa týmto rozhodla tendenčným až arogantným spôsobom otvoriť minulosť, spochybniť právoplatnosť povojnového usporiadania, aj výmeny obyvateľstva v roku 1947 a požaduje odškodňovanie (iba) Maďarov. Iniciátori petície sa pasujú do role jednostranne poškodených, bez akejkoľvek sebareflexie a ľútosti nad zločinmi spôsobenými maďarskou stranou slovenskému národu. Dovolávajú sa spravodlivosti len pre seba, zločiny horthyovského Maďarska v rokoch 1938 – 1945 proti Slovákom, Čechom, Rusínom, Ukrajincom, Rumunom, Srbom a ďalším nemaďarským národom je pre nich tabu téma. Pritom v tomto období sa z iniciatívy Maďarska uskutočnili dve Viedenské arbitráže, ktorými Maďarsko zabralo územia susedným štátom. Prvá Viedenská arbitráž v novembri 1938 sa týkala Slovákov, Čechov a v malej miere Rusínov. Druhá Viedenská arbitráž o dva roky neskôr – 30. augusta 1940, sa týkala Rumunov (a niektorých iných malých národností zo Sedmohradska). Voči Srbom Maďarsko tiež vykonalo veľa neprávostí a zločinov, ale nie podľa Viedenských arbitráží.
Už názov petície: „Kolektívna vina nemá miesto v modernej demokratickej spoločnosti“ je zavádzajúci a nemá s realitou nič spoločné. Kolektívnu vinu „v modernej demokratickej spoločnosti“ predsa nik neuplatňuje – a ani nemôže uplatňovať. Ide len o mediálno-propagandistický trik maďarskej iredenty s cieľom vyvolať pozornosť, vybičovať emócie.
Právny základ na konfiškácie nehnuteľností nevznikol v súčasnosti, ale v roku 1945 v čase prijatia Benešových dekrétov, ktorých právoplatnosť bola potvrdená aj Národným zhromaždením Československej republiky. Teda ako dekréty prezidenta republiky boli premenené na zákony.
Platnosť týchto dekrétov je trvalá, nie iba dočasná, ako si to myslí maďarská Aliancia a Progresívne Slovensko. Podobne sú trvalo platné konfiškácie majetku vykonané Maďarskom pred rokom 1948. Ak došlo po roku 1989 na katastroch SR k zápisu parciel spadajúcich pod Benešove dekréty na dedičov, tak to bolo nezákonné a mali by to riešiť príslušné vyšetrovacie štátne orgány.
Mimochodom PS si petíciu rýchlo osvojilo. Podpredseda NR SR za Progresívne Slovensko Martin Dubéci ju propaguje na svojom FB, petíciu podpísali aj viacerí poslanci PS, napr. Beáta Jurík a Zuzana Števulová. Túto maďarsko-progresívnu petíciu teda podpisujú sympatizanti maďarskej Aliancie a strany PS, značná časť podpísaných sú aj Maďari z Maďarska, Rumunska, Srbska, či iných štátov. Keďže mieri na emócie, rozdúchala vášne na sociálnych sieťach.
Petícia obsahuje množstvo etnicky jednostranných výčitiek apelujúcich na spravodlivosť a morálku, až je na počudovanie, že text písal právnik etablovaný v Slovenskej advokátskej komore. V petícii uvádza, že: „Povojnové právne akty založené na kolektívnej vine sú neospravedlniteľné“.
Uvedomuje si autor petície, že sa to týka aj Maďarska, a môže to mať pre Maďarsko nedozerné medzinárodné následky?
Z Maďarska bolo po vojne vysídlených 200 až 220 tisíc Nemcov na základe princípu kolektívnej viny. Ak by napr. aj títo po vojne vysídlení Nemci napísali podobnú petíciu voči Maďarsku a dostali by späť svoj majetok, tak mnohí Maďari, vrátane tých, čo boli vysídlení z ČSR pri výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom v roku 1947, sa dostanú na ulicu. Mnohí z nich totiž dostali na výmenu majetky Nemcov.
Podobnú petíciu so žiadosťou na odškodnenie a ospravedlnenie za zločiny po Viedenskej arbitráži v období 1938-1945 by mohli napísať aj Slováci voči Maďarsku. Takto by sme mohli pokračovať (Rumuni a Ukrajinci voči Maďarsku, atď…). Výsledkom by bolo zrútenie stredoeurópskych štátov, na čele s Maďarskom.
Autor v petícii ďalej uvádza: „Povojnové represie sa nedajú ospravedlniť bojom proti nacizmu. Udiali sa po vojne, po konsolidácii pomerov. …A nedajú sa ospravedlniť ani utrpením Slovákov počas vojny.“
Znova tu ide o zavádzanie autora, ktorý neovláda – alebo nechce vidieť skutočný stav vecí. Utrpenie Slovákov sa nezačalo až „počas vojny“ a nemorálne správanie horthyovského Maďarska sa takisto nedá ospravedlniť bojom proti nacizmu, práve naopak. Maďarsko ešte v čase mieru iniciatívne spolupracovalo s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom. Maďarskí politici s nádejou a sympatiami prijali nástup Hitlera v roku 1933 – vkladali do neho svoju túžbu, že rozbitím povojnového usporiadania budú môcť znova ovládnuť územia, ktoré obývali okolité národy – Slováci, Srbi či Rumuni a že budú môcť vzkriesiť zaniknuté Uhorsko.
V septembri 1938 na rokovaní vtedajších štyroch európskych veľmocí v Mníchove si Maďarsko presadilo záväzok na uspokojenie svojich územných nárokov voči Slovensku do troch mesiacov. Mníchovská dohoda takto naplnila politické zámery Hitlera aj Horthyho. V následnej Viedenskej arbitráži 2. 11. 1938 ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli, že južné Slovensko ako aj južná časť Podkarpatskej Rusi budú pripojené k Maďarsku.
Následne bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov a pre tých, čo zostali, sa začala doslova kalvária. Hovoríme tu o represiách Maďarska od novembra 1938 – v čase mieru, ktoré boli namierené voči nevinným obyvateľom, ktorí sa nijako neprevinili voči Maďarom alebo maďarskému štátu. https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/87.Vyrocie-Viedenskej-arbitraze-2025-svedectva.pdf
Autor v petícii ďalej vytýka, že „Povojnové akty neboli v súlade so základnými princípmi morálky a s vtedy platnými normami humanitárneho práva.“
Nuž a s akými princípmi bolo v súlade konanie vlády v Budapešti, ktorá od októbra 1938 do marca 1939, t. j. v čase mieru opakovane ozbrojenými teroristickými skupinami napádala územie Slovenska a vykonávala rôznorodú rozvratnú činnosť. Tieto aktivity sú podrobne zmapované v odbornej literatúre. Následne, po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 ho Maďarsko diplomaticky plne uznalo medzi prvými, no už o deväť dní (23. marca) ho zákerne vojensky napadlo – v čase mieru(!) bez vyhlásenia vojny. Agresiu Maďarska vtedy zastavil odpor slovenskej armády a ochranná zmluva s Nemeckom.
V súlade s akými normami „humanitárneho práva“ bolo bitie, mučenie, dokonca aj vraždy či znásilnenia Slovákov, živelné hromadné rabovanie a vyháňanie Slovákov z ich domovov, či ich násilné zadržiavanie v maďarských koncentračných (tzv. národnostných pracovných) táboroch, výsluchy, opakované domové prehliadky rodín Slovákov, hromadné prepúšťanie zo zamestnania v štátnej správe, zastavenie vyplácania penzií dôchodcom, rušenie slovenských základných a stredných škôl, či ich pomaďarčovanie, pálenie slovenských kníh a celých knižníc, vyháňanie dokonca aj slovenských rehoľníkov, rehoľníčok a kňazov kvôli ich slovenskému pôvodu, zákaz slovenskej tlače a spolkov? To všetko začalo v čase mieru! Rabovanie a rozbíjanie slovenských, českých a židovských obchodov maďarskými spoluobčanmi začalo v novembri 1938, tak isto v čase mieru (Nové Zámky, Lučenec, Dunajská Streda, atď.).
Vrcholom bezočivosti i pokrytectva autora petície je jeho vyjadrenie: „Sme presvedčení, že slovenská spoločnosť už dospela k tomu, aby sa mohla oboznámiť s touto tienistou kapitolou svojej histórie.“
Týmto vyjadrením autor prezentuje výklad dejín z pozície nadradenosti, mlčiac o súvislostiach a zodpovednosti za spôsobené utrpenie iným národom, čo nemá miesto v demokratickej spoločnosti v 21. storočí. Veď nebolo by Benešových dekrétov, medializovaných v súčasnosti, keby sa Maďarsko nesprávalo nemorálne, protiprávne a brutálne neľudsky voči Slovákom, Čechom a ďalším nemaďarským národom pred rokom 1945.
Viete, v čom je čom je obrovský rozdiel medzi slovenskou a maďarskou stranou? Slovenská republika je ochotná sa ospravedlniť za spôsobené krivdy, ale Maďarsko nie! Maďarsko nie je ochotné ani len uznať, že nejaké krivdy Slovákom – či iným národom – spôsobilo, nieto sa ešte aj ospravedlniť. To potvrdzuje aj horeuvedený arogantný citát.
Maďarsko sa pritom má začo ospravedlňovať. Nepriateľský postoj maďarskej politiky voči Slovákom sa nezačal v roku 1938. Pretrvávajúca neprávosť, ktorej sa Maďarsko dopúšťalo a naďalej dopúšťa voči Slovákom je v tom, že maďarská politika nevníma Slovákov ako samostatný nezávislý národ s vlastnou dôstojnosťou a politickými právami, ale iba ako akési amorfné etnikum na území, ktoré vlastne patrí Maďarom. Preto nevnímajú ani Uhorsko ako to, čím bolo, teda historický mnohonárodný štát, ktorý bol aj štátom Slovákov, ale chcú z neho urobiť iba štát maďarský.
Sú to teda v prvom rade samotní Maďari, ktorí by mali v zásadnej rovine revidovať svoju interpretáciu dejín, nie Slováci.
Petícia má však predsa len aj jednu kladnú stránku. Konečne môže otvoriť oči slovenskej verejnosti, novinárom, no najmä politickým predstaviteľom, u ktorých znalosť dejín nie je práve silnou stránkou, aby sa konečne dozvedeli pravdu. Aby sa dozvedeli, ktorý zo štátov mal agresívne úmysly, nerešpektoval štátne hranice, uzatvorené dohody ba ani priateľské spolužitie, a opakovane sa pokúšal o rozvrat susedských vzťahov i pomerov v strednej Európe. Aby si uvedomili, ktorý zo štátov je tolerantný a umožnil zachovanie a rozvoj svojich menšín, a ktorý naopak ich bezohľadne odnárodnil.
Utrpenie a ľudská dôstojnosť našich predkov sú v našom vlastnom štáte, Slovenskej republike, tabu. Veríme však, že práve provokatívna petícia našich maďarských priateľov prispeje k uvedomeniu si historickej pravdy a v konečnom dôsledku aj k prebudeniu Slovákov – a ďalších národov postihnutých či ohrozovaných agresívnou maďarskou politikou.
Zdroj feed zsi.sk
