Tůma mal v období Pražskej jari 17 rokov, verejné dianie ho už vtedy veľmi zaujímalo. Zúčastňoval sa na rôznych schôdzach a denne si kupoval viaceré noviny, ktoré so záujmom čítal. „Bol som skutočne ponorený do toho vývoja a tiež som mal nádeje. Ale keď som mal 17, nepremýšľal som o tom nejako systémovo, teda že aká zmena systému by mohla prísť. Minimálne však o tom, že bude možné jazdiť do zahraničia, nebude cenzúra a – čo ma ešte zaujímalo – že napríklad prídu ak nie Beatles, tak aspoň niekoho tu uvidíme,“ spomína historik.
Napriek tomu, že sa o možnosti vojenskej intervencie hovorilo, noc z 20. na 21. augusta 1968 bola preňho rovnako ako pre mnohých ďalších šokom. „O druhej alebo tretej hodine v noci ma zobudil hluk lietadiel, ktoré pristávali na ruzynskom letisku. Lietali v jednominútových intervaloch, tak som si asi vtedy predstavoval, že krúžia nad Prahou a že možno začnú bombardovať. To sa nestalo, ale potom už bolo počuť streľbu,“ opísal vtedajšie udalosti Tůma. Streľba sa po Prahe ozývala aj v priebehu nasledujúcich dní. Na strednú školu chodil na Štěpánskej ulici, teda neďaleko vtedajšieho Československého rozhlasu, kde sa odohrali násilné strety sovietskych vojakov s miestnymi obyvateľmi.
„Človek chodil, videl tie tanky a tých vojakov, ako jazdia po uliciach, ale zároveň tam stále niekto nosil nejaké letáky. Išli sme po ulici a zastavilo pri nás auto, niekto vystúpil a povedal: chlapci, rozdajte to. A tak sme roznášali letáky alebo noviny, ktoré vychádzali napríklad ako jeden list, ale niekoľkokrát denne. Až do návratu delegácie po podpísaní Moskovského protokolu to bol intenzívny týždeň,“ priblížil svoje zážitky český historik. V tej chvíli sa podľa jeho slov zdalo, že odpor má význam a že spoločnosť niečo dosiahne.
Podotkol, že dnes sa pri opisovaní vtedajšej situácie často zabúda, akú dôležitú rolu v príprave invázie zohrali domáci prisluhovači Moskvy. Išlo o ľudí jednak vo vedení Komunistickej strany Československa (KSČ), ale aj v niektorých silových zložkách vrátane Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Pred Sovietmi si však pripisovali oveľa silnejšie pozície v strane aj v spoločnosti, než v skutočnosti mali.
„Súčasťou plánu bolo…, že prevezmú vedenie KSČ a väčšina spoločnosti pôjde za nimi. Ale to, že títo sprisahanci žiadnu oporu v spoločnosti nemajú a zostanú úplne izolovaní, bolo veľké prekvapenie aj pre (sovietskeho vodcu Leonida Iľjiča) Brežneva a vedenie (Komunistickej strany Sovietskeho zväzu) KSSZ. Od začiatku to úplne nabúralo politický scenár intervencie a zložito sa muselo hľadať iné východisko,“ povedal Tůma.
V spoločnosti obľúbeným bol Alexander Dubček, od januára 1968 prvý tajomník ÚV KSČ. A aj napriek tomu, že Sovietom vždy v zásadných momentoch nakoniec ustúpil, neskôr sa pre nich stal nepriateľskou osobou a postupne ho z verejného života odstavili. Podľa historika to bolo práve pre jeho popularitu. „Bol skutočne sympatický, vystupoval inak než tí siví funkcionári pred ním aj po ňom… Bola okolo neho aureola ľudového vodcu a takmer až bojovníka za slobodu, ktorým však v skutočnosti nebol,“ vysvetlil dôvody, prečo Dubček neskôr žil pod dozorom ŠtB.
Ešte v roku 1969 si ľudia mysleli, že vtedajší stav nebude dlho trvať a k nejakej zmene režimu dôjde. Aj ak by malo ísť stále o socializmus, ale prijateľnejší. Verili, že sa niečo musí zmeniť aj v Sovietskom zväze. „Čo nakoniec bola pravda, ibaže sa to začalo meniť až o 20 rokov neskôr, a nie o rok, dva či tri, ako si to ľudia predstavovali,“ dodal Tůma.
On sám veril, že situácia sa nevráti do podoby spred Pražskej jari. „Nakoniec to bolo oveľa horšie,“ podotkol. Dúfal, že sa to možno zmení v priebehu jeho štúdia na univerzite, čo sa však nestalo a nakoniec ho z nej z politických dôvodov vylúčili. Doštudoval až po roku 1980.
(spravodajkyňa TASR Barbora Vizváryová)
Zdroj feed teraz.sk
