Liberálny moment: Západ dosiahol svoj koniec

Prvá časť článku je tu.

Zdá sa, že vstupujeme do postliberálnej éry. Táto epocha však nezodpovedá marxistickým ani komunistickým očakávaniam. Po prvé, globálne socialistické hnutie sa rozpadlo a jeho bašty — ako ZSSR a Čína — opustili ortodoxné formy socializmu a v rôznej miere prijali liberálne modely. Po druhé, kolaps liberalizmu nepoháňajú socialistické materialistické ideológie, ale tradičné hodnoty a hlboko zakorenené civilizačné identity.

Ľudstvo prekonáva liberalizmus nie cez socialisticko-materialisticko-technologickú fázu, ale cez revitalizáciu kultúrnych vrstiev, ktoré západná moderna kedysi považovala za zastarané alebo zaniknuté. Predstavuje to skôr návrat k predmoderným hodnotám než k postmodernizmu, ktorý v konečnom dôsledku pramení zo západnej moderny. Postliberalizmus stojí v ostrom protiklade k ľavicovo-progresívnej vízii; Postliberalizmus predstavuje éru západnej dominancie v modernom veku a považuje ju len za dočasný jav, štádium, ktoré nemá ani univerzálne, ani spoločné atribúty.

Už viac ako päť storočí sa západnej hegemónii darí snažiť sa univerzalizovať svoje normy, metódy a ciele. Táto éra sa však skončila. Ľudstvo sa postupne vracia do podmienok charakteristických pre predzápadný vek. Liberalizmus predstavuje konečnú formu planetárneho západného imperializmu, ktorý zahŕňa všetky princípy európskej moderny a posúva ich do ich logických extrémov – rodovej politiky, sa zobudil ideológia, kultúra zrušenia, teória kritickej rasy, transhumanizmus a objektovo orientovaná ontológia.

Koniec liberálneho momentu znamená viac ako koniec liberalizmu. Znamená to koniec nadvlády Západu nad ľudstvom.

Termín koniec histórieúzko súvisí s Hegelovou filozofiou. Marx aj Fukuyama si požičali koncept od Hegela (cez Alexandre Kojève). Marxisti aj liberáli však Hegelovu filozofiu rozobrali po svojom a vynechali jej teologický základ, totiž ideu Boha ako začiatku a konca dejín.

Hegel si predstavoval históriu ako rozvinutie Ducha (Geistu) s liberalizmom ako prechodnou fázou. Podľa jeho názoru, koniec histórie príde, keď sa Duch naplno prejaví v univerzálnom Stave. Pre Hegela bol liberalizmus len okamihom, prechodnou fázou, ktorá predchádzala vzniku tohto vyššieho stavu – Ríše Ducha.

Marxisti aj liberáli odmietajú tento záver a považujú liberalizmus alebo jeho vývoj za posledné štádium ľudstva. Odstrihnutím teologického základu odmietajú Hegelovu predstavu o transcendentnom konci a nahrádzajú ho materialistickými koncovými bodmi ako napr. občianskej spoločnosti.

V tomto kontexte má monarchia osobitný význam – nie ako relikt minulosti, ale ako vízia budúcnosti. Liberálna demokracia a éra republík sa globálne vyčerpali. Pokusy o vytvorenie globálnej republiky úplne zlyhali a do januára 2025 sa tento neúspech definitívne potvrdí.

Čo bude nasledovať? Čo bude definovať postliberálnu éru? Táto otázka zostáva úplne otvorená. Avšak samotná myšlienka, že celý európsky moderný projekt – jeho veda, kultúra, politika, technológie, spoločnosť a hodnoty – bola iba epizódou s ponižujúcim a žalostným finále, ktoré ilustruje, aká nečakaná môže byť postliberálna budúcnosť.

Hegel ponúka stopu: bude to éra monarchií. Určité znaky naznačujú, že jeho úplná (nie skrátená, ako ju interpretujú liberáli a marxisti) filozofia je nielen bystrá, ale aj prezieravá.

Moderné Rusko, hoci je stále formálne liberálnou demokraciou, už prijalo tradičné hodnoty a v podstate prechádza k monarchii. Všeobecne uznávaný vodca, kontinuita najvyššej autority a spoliehanie sa na duchovné základy, identitu a tradíciu poskytujú základ pre monarchickú transformáciu – nielen formálnu, ale aj podstatnú. To znamená nielen monarchiu, ale aj Ríša Duchaobnovenie stavu katechonTretí Rím a hlavné mesto pravoslávnej civilizácie. Historicky a geopoliticky to tiež nadväzuje na dedičstvo Džingischána.

Koniec dejín bude buď ruský, alebo nenastane vôbec – zatiaľ. V každom prípade, liberálna fáza ruskej politiky sa nenávratne skončila a ruská predmodernýbudú čoraz relevantnejšie.

Iné civilizačné štáty sa uberajú rovnakým smerom. Indický vodca Narendra Modi čoraz viac stelesňuje vlastnosti a devarajaalebo čakravartínposvätný panovník, pripomínajúci desiateho avatara Kalkiho, o ktorom sa prorokuje, že ukončí temný vek a nastolí novú éru – éru, ktorá prekoná liberálny moment a obnoví indickú hindutvasvoju hlbokú kultúrnu identitu.

Vo formálne komunistickej Číne za Si Ťin-pchinga sú črty tradičnej Konfuciánskej ríše čoraz zreteľnejšie. Sám Xi Jinping sa čoraz viac spája s archetypom Žltého cisára. Moderná Čína má pevné základy pre napredovanie smerom k Hegelovmu statusu Ríša Ducha. Je zaujímavé, že marxizmus tu môže byť nápomocný, ak rozšíri svoju skrátenú hegelovskú interpretáciu o svoje teologické korene. Na počiatku bol Boh (možno Pangu), a nakoniec bude Tianxia (天下), náuka o večnej posvätnej ríši pod nebom.

Islamský svet tiež vyžaduje integráciu, pričom historický Abbásovský kalifát slúži ako vzor pre verziu 2.0. Počas Abbásovskej éry dosiahla islamská civilizácia a štátnosť svoj zenit.

Predstaviť si Africkú ríšu a Latinskoamerickú ríšu je celkom pravdepodobné. Najmä Brazília predstavuje Latinskú Ameriku v BRICS, keďže je jediným bývalým koloniálnym územím, ktoré sa nakrátko stalo centrom, a nie perifériou, globálnej ríše – Portugalskej ríše.

Na záver zvážte zdanlivo paradoxný obrat v severoamerickej politike. Americký politický filozof Curtis Yarvin sa dlhodobo zasadzuje za zriadenie monarchie v USA. Kedysi sa jeho názory považovali za okrajový nápad, ale v poslednej dobe sa presadili, dokonca ovplyvnili budúceho amerického viceprezidenta JD Vancea. Prečo si nepredstaviť Donalda Trumpa ako monarchu – Donalda prvého? Veď je tu Donald Trump mladší a nádejný mladý Barron Trump.

V postliberálnom svete je možné všetko – dokonca aj monarchický obrat.

Samotný pojem „liberálny moment“ má pri bližšom skúmaní obrovský revolučný potenciál v politickom myslení. To, čo sa kedysi považovalo za osud, nevyhnutnosť alebo zákon histórie, sa odhaľuje iba ako vzor na širšom a bohatšom gobelíne. Toto uvedomenie otvára politickú predstavivosť bezhraničnú slobodu. Odteraz je možné všetko: návrat do minulosti, vrátane dávnej minulosti; obnovenie posvätných kráľovstiev, dokonca aj imaginárnych; objavovanie neprebádaných ciest; vykopávanie zabudnutých identít; a tvorivé kovanie nových.

Len čo sa opustí liberalizmus a jeho dogmy, svet sa nezvratne zmení. Namiesto pochmúrnych vyhliadok na nahradenie ľudí strojmi (Jedinečnosť), technologická apokalypsa alebo jadrový armagedon, sa objavujú nové obzory. Od tohto bodu sa ľudstvo môže pohnúť akýmkoľvek smerom – diktatúra historického determinizmu bola zvrhnutá. Mnohokrát sa začína.

Hegelova Ríša Ducha a zakladanie nových typov monarchií predstavuje len jednu možnosť – atraktívnu, ale nie jedinú. Medzi rozmanitosťou ľudských civilizácií sa určite objavia iné spôsoby, ako prekonať liberálny moment.