Liberálny moment: „Unipolárny moment“ alebo koniec histórie?

V prestížnom globalistickom ?asopise Foreign Affairs (1990/1991) publikoval Charles Krauthammer, americký u?enec, formujúci ?lánok s názvom „The Unipolar Moment“, ktorý ponúka vysvetlenie konca bipolárneho svetového poriadku. Po páde Varšavskej zmluvy a predpokladanom rozpade ZSSR (ktorý v ?ase vydania tejto publikácie ešte nenastal), Krauthammer si predstavoval globálny poriadok, v ktorom by Spojené štáty a kolektívny Západ (NATO) zostali jediným pólom moc, ur?ovanie pravidiel, noriem a zákonov, pri?om ich záujmy a hodnoty spájajú s univerzálnymi a povinnými normami. Krauthammer nazval túto de facto západnú globálnu hegemóniu „unipolárnym momentom“.

Krátko nato ?alší americký expert Francis Fukuyama zverejnil podobný manifest „Koniec histórie“. Avšak na rozdiel od Fukuyamu, ktorý unáhlene vyhlásil, že ví?azstvo Západu nad zvyškom ?udstva je úplné a že všetky národy a národy budú odteraz akceptova? liberálnu ideológiu a jednostrannú dominanciu USA a Západu, Krauthammer bol opatrnejší. Zámerne sa odvolal na „moment“ – špecifickú situáciu v medzinárodnej rovnováhe síl – bez toho, aby pred?asne dospel k záveru, ?i bude unipolárny svetový poriadok trvalý alebo pominute?ný.

Všetky znaky unipolarity boli evidentné, menovite takmer všeobecné akceptovanie kapitalizmu, parlamentnej demokracie, liberálnych hodnôt, ideológie ?udských práv, technokracie, globalizácie a amerického vedenia. Krauthammer však uznal možnos?, že táto fáza nemusí by? trvalá, ale skôr prechodná, ktorá by sa mohla bu? upevni? do trvalého modelu (potvrdzovanie Fukuyamu), alebo ustúpi? inému svetovému poriadku.

V rokoch 2002/2003 sa Krauthammer vrátil k svojej diplomovej práci v inom prestížnom, no skôr realistickom ako globalistickom ?asopise National Interest v ?lánku „On the Unipolar Moment“. Tentoraz tvrdil, že po 10 rokoch sa unipolarita skuto?ne ukázala by? len okamihom a nie udržate?ným svetovým poriadkom. Predpovedal vzostup alternatívnych modelov, pohá?aných rastúcimi protizápadnými tendenciami v islamských krajinách, ?íne a oživujúcom sa Rusku pod vedením silného prezidenta Vladimira Putina. Nasledujúce udalosti ešte viac presved?ili Krauthammera, že unipolárny moment sa skon?il. USA nedokázali dosiahnu? trvalé vedúce postavenie vo svete z 90. rokov a moc Západu vstúpila do obdobia úpadku. Šancu na globálnu nadvládu, ke? už bola na dosah, premrhali západné elity a ponechali im na výber, ?i bu? prispejú k vytvoreniu multipolárneho sveta, alebo budú riskova? bezvýznamnos?.

Putinov mníchovský prejav z roku 2007, vzostup ?íny a vzostup jej mocného vodcu Si ?in-pchinga spolu s jej ekonomickým rozmachom, udalosti v Gruzínsku (2008), protesty na ukrajinskom Majdane, znovuzjednotenie Ruska s Krymom a napokon za?iatok špeciálnej vojenskej operácie v roku 2022 a vypuknutie kolosálnej vojny na Blízkom východe v roku 2023 – to všetko potvrdilo, že Krauthammer spolu so Samuelom Huntingtonom a jeho Téza „Stret civilizácií“ bola v ich hodnoteniach presnejšia ako Fukuyamova príliš optimistická vízia pre liberálny Západ.

Dnes každý rozumný pozorovate? jasne vidí, že unipolarita bola len prchavým „momentom“, ktorý je nahradený novou paradigmou, menovite multipolaritou alebo, možno opatrnejšie, „multipolárnym momentom“.

Vrátili sme sa k tejto diskusii, aby sme pri analýze globálnej politiky posvietili na pojem „moment“. V budúcnosti sa budeme spolieha? na tento rámec: Je to moment, alebo nie?

Debata o tom, ?i sú ur?ité medzinárodné, politické alebo ideologické systémy nezvratné, alebo naopak do?asné, prechodné a nestabilné, má dlhú históriu. Zástancovia konkrétnych teórií ?asto vášnivo presadzujú trvalos? sociálnych režimov a transformácií, ktoré podporujú, zatia? ?o skeptici a odporcovia túto perspektívu spochyb?ujú a tvrdia, že takéto javy sú len prechodné.

Táto dynamika je ?ahko pozorovate?ná v kontexte marxizmu. Pre liberálnych teoretikov znamená kapitalizmus a buržoázny poriadok osud ?udstva, ktorý sa ujme a naveky zostane ako liberálno-kapitalistický, ktorý postupne pohá?a univerzálny vývoj ?udstva do strednej triedy, teda buržoázie. Naproti tomu marxisti vidia kapitalizmus ako historický moment vývoja. Hoci je nevyhnutný na prekonanie predchádzajúceho momentu (feudalizmu), je predur?ený na to, aby bol nahradený socializmom a komunizmom, kde by moc buržoázie bola nahradená robotníckou triedou, pri?om by súkromné ??vlastníctvo a kapitalisti nakoniec zomreli a zostal by len proletariát. Pre marxistov už komunizmus nie je okamihom, ale v podstate „koncom dejín“.

Socialistické revolúcie 20. storo?ia – v Rusku, ?íne, Vietname, Kórei, na Kube a inde – poskytli zásadné potvrdenie marxizmu. Globálna revolúcia sa však neuskuto?nila, a tak koexistovali dva ideologické systémy, ktoré od roku 1945 (po spojenom ví?azstve komunistov a kapitalistov nad nacistickým Nemeckom) do roku 1991 tvorili bipolárny svet.

Po?as tejto ideologickej konfrontácie každá strana tvrdila, že protichodný systém bol prechodnou fázou, iba „momentom“ a nie „koncom histórie“. Komunisti tvrdili, že kapitalizmus sa nevyhnutne zrúti, ?ím uvo?ní miesto univerzálnemu socializmu, pri?om tvrdili, že ich režimy budú trva? „navždy“. Liberálne ideológie kontrovali tvrdením, že socializmus je len „chví?a“, teda chví?ková odchýlka od buržoáznej cesty rozvoja a že kapitalizmus nakoniec zví?azí.

Táto perspektíva podporuje Fukuyamovu perspektívu „koniec histórie“ diplomovej práce. V roku 1991 sa ukázalo, že mal pravdu. Socialistický systém sa zrútil a zvyšky ZSSR a maoistickej ?íny prijali trhový kapitalizmus, ?ím potvrdili predpovede liberálov.

Samozrejme, niektorí marxisti sa odml?ali a tvrdili, že to „ešte neskon?ilo“ – že kapitalistický systém bude stále zakolísa?, ?ím nastane hodina proletárskej revolúcie. To však zostáva neisté. Proletariát sa celosvetovo zmenšuje a zdá sa, že ?udstvo sa uberá úplne iným smerom.

Omnoho opodstatnenejší sa javí liberálny poh?ad, ktorý zopakoval Fukuyama a ktorý prirovnáva komunizmus k prechodnému momentu a zárove? vyhlasuje „nekone?ný kapitalizmus“. Postmodernisti skúmali rôzne dimenzie tejto „novej spolo?nosti“, kde kapitál dosahuje úplnú a skuto?nú dominanciu, ponúkajúc extravagantné metódy boja proti kapitálu zvnútra. Patrí medzi ne „proletárska samovražda“, zámerná premena jednotlivcov na invalidov alebo po?íta?ové vírusy, zmeny pohlavia a dokonca aj druhov. Toto všetko sa stalo programom ?avicových liberálov v Spojených štátoch a je aktívne podporované vládnucou elitou Demokratickej strany —sa prebudilzruši? kultúru, environmentálnu agendu, transhumanizmus a ?alšie.

Zástancovia aj odporcovia kapitalistického triumfalizmu sa zhodujú v tom, že nejde o fázu, ktorú by malo nahradi? nie?o iné, ale o kone?ný osud ?udstva, kone?nú fázu jeho vývoja. Za tým leží už len prechod do post-?udského stavu – tzv Jedine?nos?ako to opisujú futuristi, kde je ?udská smrte?nos? prekonaná v prospech mechanickej nesmrte?nosti. Inými slovami, vitajte v Matrixe.

V ideologickom boji medzi dvoma systémami teda ví?azne vyšla buržoázia, ktorá formovala dominantnú paradigmu konca dejín.

Ešte možnos? uplatnenia termínu moment do éry „celosvetového kapitalistického ví?azstva“, a to aj z liberálneho rámca, otvára jedine?nú perspektívu. Vidite?ný kolaps západného vedenia a jeho neschopnos? kona? ako univerzálna autorita legitímnej moci (odráža sa v koncepte „unipolárneho momentu“) nazna?uje ideologický rozmer týchto zlyhaní. Môže koniec unipolarity a západnej hegemónie znamena? aj koniec liberalizmu?

Túto myšlienku podporuje významná politická udalos?: dve prezidentské obdobia Donalda Trumpa. Jeho zvolenie za amerického prezidenta, osobnos? otvorene kritickú ku globalizácii a liberalizmu, odráža objavenie sa zna?nej nespokojnosti v jadre unipolárneho Západu, pokia? ide o ideologické a geopolitické smerovanie, ktoré presadzujú liberálne elity. Navyše, Trumpov viceprezident JD Vance sa výslovne ozna?uje za „postliberálneho konzervatívca“. Po?as Trumpových kampaní bol liberalizmus – najmä „?avicový liberalizmus“ spojený s Demokratickou stranou – neustále vnímaný ako negatívny pojem. V rámci širších kruhov „populistického trumpizmu“ sa liberalizmus stal synonymom degenerácie a korupcie medzi vládnucimi elitami. V bašte liberalizmu – v Spojených štátoch – zví?azil politik mimoriadne kritický vo?i liberalizmu už druhýkrát v nedávnej histórii a jeho priaznivci sa neštítia tento ideologický trend otvorene démonizova?.

Preto môžeme hovori? o konci „liberálneho momentu“, kde sa liberalizmus, kedysi považovaný za definitívnu ideológiu historického pokroku, teraz odha?uje ako oby?ajná fáza svetových dejín. Ponad liberalizmus sa postupne objaví nová ideológia, iný svetový poriadok a nový hodnotový systém. Liberalizmus nebol osudom ?udstva ani koncom dejín, ale historickou epizódou s jasnými geografickými a ?asovými hranicami.

Liberalizmus bol neoddelite?nou sú?as?ou západnej moderny. Zví?azila nad inými ideológiami moderny (ako nacionalizmus a komunizmus), no napokon sa zrútila. Spolu s tým sa skon?il unipolárny moment, ktorý opísal Krauthammer, ako aj širší cyklus západnej koloniálnej dominancie, ktorý sa za?al vekom bádania.