Liberálny moment: „Unipolárny moment“ alebo koniec histórie?

V prestížnom globalistickom časopise Foreign Affairs (1990/1991) publikoval Charles Krauthammer, americký učenec, formujúci článok s názvom „The Unipolar Moment“, ktorý ponúka vysvetlenie konca bipolárneho svetového poriadku. Po páde Varšavskej zmluvy a predpokladanom rozpade ZSSR (ktorý v čase vydania tejto publikácie ešte nenastal), Krauthammer si predstavoval globálny poriadok, v ktorom by Spojené štáty a kolektívny Západ (NATO) zostali jediným pólom moc, určovanie pravidiel, noriem a zákonov, pričom ich záujmy a hodnoty spájajú s univerzálnymi a povinnými normami. Krauthammer nazval túto de facto západnú globálnu hegemóniu „unipolárnym momentom“.

Krátko nato ďalší americký expert Francis Fukuyama zverejnil podobný manifest „Koniec histórie“. Avšak na rozdiel od Fukuyamu, ktorý unáhlene vyhlásil, že víťazstvo Západu nad zvyškom ľudstva je úplné a že všetky národy a národy budú odteraz akceptovať liberálnu ideológiu a jednostrannú dominanciu USA a Západu, Krauthammer bol opatrnejší. Zámerne sa odvolal na „moment“ – špecifickú situáciu v medzinárodnej rovnováhe síl – bez toho, aby predčasne dospel k záveru, či bude unipolárny svetový poriadok trvalý alebo pominuteľný.

Všetky znaky unipolarity boli evidentné, menovite takmer všeobecné akceptovanie kapitalizmu, parlamentnej demokracie, liberálnych hodnôt, ideológie ľudských práv, technokracie, globalizácie a amerického vedenia. Krauthammer však uznal možnosť, že táto fáza nemusí byť trvalá, ale skôr prechodná, ktorá by sa mohla buď upevniť do trvalého modelu (potvrdzovanie Fukuyamu), alebo ustúpiť inému svetovému poriadku.

V rokoch 2002/2003 sa Krauthammer vrátil k svojej diplomovej práci v inom prestížnom, no skôr realistickom ako globalistickom časopise National Interest v článku „On the Unipolar Moment“. Tentoraz tvrdil, že po 10 rokoch sa unipolarita skutočne ukázala byť len okamihom a nie udržateľným svetovým poriadkom. Predpovedal vzostup alternatívnych modelov, poháňaných rastúcimi protizápadnými tendenciami v islamských krajinách, Číne a oživujúcom sa Rusku pod vedením silného prezidenta Vladimira Putina. Nasledujúce udalosti ešte viac presvedčili Krauthammera, že unipolárny moment sa skončil. USA nedokázali dosiahnuť trvalé vedúce postavenie vo svete z 90. rokov a moc Západu vstúpila do obdobia úpadku. Šancu na globálnu nadvládu, keď už bola na dosah, premrhali západné elity a ponechali im na výber, či buď prispejú k vytvoreniu multipolárneho sveta, alebo budú riskovať bezvýznamnosť.

Putinov mníchovský prejav z roku 2007, vzostup Číny a vzostup jej mocného vodcu Si Ťin-pchinga spolu s jej ekonomickým rozmachom, udalosti v Gruzínsku (2008), protesty na ukrajinskom Majdane, znovuzjednotenie Ruska s Krymom a napokon začiatok špeciálnej vojenskej operácie v roku 2022 a vypuknutie kolosálnej vojny na Blízkom východe v roku 2023 – to všetko potvrdilo, že Krauthammer spolu so Samuelom Huntingtonom a jeho Téza „Stret civilizácií“ bola v ich hodnoteniach presnejšia ako Fukuyamova príliš optimistická vízia pre liberálny Západ.

Dnes každý rozumný pozorovateľ jasne vidí, že unipolarita bola len prchavým „momentom“, ktorý je nahradený novou paradigmou, menovite multipolaritou alebo, možno opatrnejšie, „multipolárnym momentom“.

Vrátili sme sa k tejto diskusii, aby sme pri analýze globálnej politiky posvietili na pojem „moment“. V budúcnosti sa budeme spoliehať na tento rámec: Je to moment, alebo nie?

Debata o tom, či sú určité medzinárodné, politické alebo ideologické systémy nezvratné, alebo naopak dočasné, prechodné a nestabilné, má dlhú históriu. Zástancovia konkrétnych teórií často vášnivo presadzujú trvalosť sociálnych režimov a transformácií, ktoré podporujú, zatiaľ čo skeptici a odporcovia túto perspektívu spochybňujú a tvrdia, že takéto javy sú len prechodné.

Táto dynamika je ľahko pozorovateľná v kontexte marxizmu. Pre liberálnych teoretikov znamená kapitalizmus a buržoázny poriadok osud ľudstva, ktorý sa ujme a naveky zostane ako liberálno-kapitalistický, ktorý postupne poháňa univerzálny vývoj ľudstva do strednej triedy, teda buržoázie. Naproti tomu marxisti vidia kapitalizmus ako historický moment vývoja. Hoci je nevyhnutný na prekonanie predchádzajúceho momentu (feudalizmu), je predurčený na to, aby bol nahradený socializmom a komunizmom, kde by moc buržoázie bola nahradená robotníckou triedou, pričom by súkromné ​​vlastníctvo a kapitalisti nakoniec zomreli a zostal by len proletariát. Pre marxistov už komunizmus nie je okamihom, ale v podstate „koncom dejín“.

Socialistické revolúcie 20. storočia – v Rusku, Číne, Vietname, Kórei, na Kube a inde – poskytli zásadné potvrdenie marxizmu. Globálna revolúcia sa však neuskutočnila, a tak koexistovali dva ideologické systémy, ktoré od roku 1945 (po spojenom víťazstve komunistov a kapitalistov nad nacistickým Nemeckom) do roku 1991 tvorili bipolárny svet.

Počas tejto ideologickej konfrontácie každá strana tvrdila, že protichodný systém bol prechodnou fázou, iba „momentom“ a nie „koncom histórie“. Komunisti tvrdili, že kapitalizmus sa nevyhnutne zrúti, čím uvoľní miesto univerzálnemu socializmu, pričom tvrdili, že ich režimy budú trvať „navždy“. Liberálne ideológie kontrovali tvrdením, že socializmus je len „chvíľa“, teda chvíľková odchýlka od buržoáznej cesty rozvoja a že kapitalizmus nakoniec zvíťazí.

Táto perspektíva podporuje Fukuyamovu perspektívu „koniec histórie“ diplomovej práce. V roku 1991 sa ukázalo, že mal pravdu. Socialistický systém sa zrútil a zvyšky ZSSR a maoistickej Číny prijali trhový kapitalizmus, čím potvrdili predpovede liberálov.

Samozrejme, niektorí marxisti sa odmlčali a tvrdili, že to „ešte neskončilo“ – že kapitalistický systém bude stále zakolísať, čím nastane hodina proletárskej revolúcie. To však zostáva neisté. Proletariát sa celosvetovo zmenšuje a zdá sa, že ľudstvo sa uberá úplne iným smerom.

Omnoho opodstatnenejší sa javí liberálny pohľad, ktorý zopakoval Fukuyama a ktorý prirovnáva komunizmus k prechodnému momentu a zároveň vyhlasuje „nekonečný kapitalizmus“. Postmodernisti skúmali rôzne dimenzie tejto „novej spoločnosti“, kde kapitál dosahuje úplnú a skutočnú dominanciu, ponúkajúc extravagantné metódy boja proti kapitálu zvnútra. Patrí medzi ne „proletárska samovražda“, zámerná premena jednotlivcov na invalidov alebo počítačové vírusy, zmeny pohlavia a dokonca aj druhov. Toto všetko sa stalo programom ľavicových liberálov v Spojených štátoch a je aktívne podporované vládnucou elitou Demokratickej strany —sa prebudilzrušiť kultúru, environmentálnu agendu, transhumanizmus a ďalšie.

Zástancovia aj odporcovia kapitalistického triumfalizmu sa zhodujú v tom, že nejde o fázu, ktorú by malo nahradiť niečo iné, ale o konečný osud ľudstva, konečnú fázu jeho vývoja. Za tým leží už len prechod do post-ľudského stavu – tzv Jedinečnosťako to opisujú futuristi, kde je ľudská smrteľnosť prekonaná v prospech mechanickej nesmrteľnosti. Inými slovami, vitajte v Matrixe.

V ideologickom boji medzi dvoma systémami teda víťazne vyšla buržoázia, ktorá formovala dominantnú paradigmu konca dejín.

Ešte možnosť uplatnenia termínu moment do éry „celosvetového kapitalistického víťazstva“, a to aj z liberálneho rámca, otvára jedinečnú perspektívu. Viditeľný kolaps západného vedenia a jeho neschopnosť konať ako univerzálna autorita legitímnej moci (odráža sa v koncepte „unipolárneho momentu“) naznačuje ideologický rozmer týchto zlyhaní. Môže koniec unipolarity a západnej hegemónie znamenať aj koniec liberalizmu?

Túto myšlienku podporuje významná politická udalosť: dve prezidentské obdobia Donalda Trumpa. Jeho zvolenie za amerického prezidenta, osobnosť otvorene kritickú ku globalizácii a liberalizmu, odráža objavenie sa značnej nespokojnosti v jadre unipolárneho Západu, pokiaľ ide o ideologické a geopolitické smerovanie, ktoré presadzujú liberálne elity. Navyše, Trumpov viceprezident JD Vance sa výslovne označuje za „postliberálneho konzervatívca“. Počas Trumpových kampaní bol liberalizmus – najmä „ľavicový liberalizmus“ spojený s Demokratickou stranou – neustále vnímaný ako negatívny pojem. V rámci širších kruhov „populistického trumpizmu“ sa liberalizmus stal synonymom degenerácie a korupcie medzi vládnucimi elitami. V bašte liberalizmu – v Spojených štátoch – zvíťazil politik mimoriadne kritický voči liberalizmu už druhýkrát v nedávnej histórii a jeho priaznivci sa neštítia tento ideologický trend otvorene démonizovať.

Preto môžeme hovoriť o konci „liberálneho momentu“, kde sa liberalizmus, kedysi považovaný za definitívnu ideológiu historického pokroku, teraz odhaľuje ako obyčajná fáza svetových dejín. Ponad liberalizmus sa postupne objaví nová ideológia, iný svetový poriadok a nový hodnotový systém. Liberalizmus nebol osudom ľudstva ani koncom dejín, ale historickou epizódou s jasnými geografickými a časovými hranicami.

Liberalizmus bol neoddeliteľnou súčasťou západnej moderny. Zvíťazila nad inými ideológiami moderny (ako nacionalizmus a komunizmus), no napokon sa zrútila. Spolu s tým sa skončil unipolárny moment, ktorý opísal Krauthammer, ako aj širší cyklus západnej koloniálnej dominancie, ktorý sa začal vekom bádania.