V dobe stlá?ania tla?idiel na dotykových obrazovkách a písania stru?ných odkazov podporovaných emotikonmi v internetovej komunikácii sa klasická diskusia postavená na konfrontácii hovorených argumentov dostáva do úzadia.
Lenže v jazyku neformulujeme len vety ur?ené konkrétnemu auditóriu, v jazyku aj myslíme. Ak sa naša schopnos? formulova? v jazyku svoje postoje a re?ou ich argumentova? navonok dostáva do úzadia v bežnej komunikácii, stráca sa aj z našich hláv. V skuto?nosti tým strácame schopnos? kritickej reflexie reality, stávame sa zranite?nými. A ?ahko manipulovate?nými.
Je dôležité, aby náš systém vzdelávania v?as tento problém identifikoval a reagoval na?. Lebo riziká sú ve?ké.
Moc ako kontrola mysle
„Ak chcete vládnu? nad inými ?u?mi, docie?te, aby si mysleli to, ?o podporuje vaše záujmy; alebo docie?te, aby prestali túži? po zmene svojej situácie aj napriek tomu, že je pre nich nevýhodná. Ak ste dosiahli jedno z uvedeného, máte moc. Skuto?nou mocou nie je polícia alebo vojsko; po nich sa siaha až vtedy, ke? sa mocenské záujmy ocitnú v chúlostivej situácii. Moc sídli v mozgu. Ak by politici verejne priznali, že ich moc je len v našom mozgu, stratili by ju.“
Takto na rovinu to v roku 2012 v jednom televíznom rozhovore povedal španielsky sociológ Manuel Castells Oliván – toho ?asu jeden z najcitovanejších vedcov v oblasti sociálnych vied. A vysvetlil, ako sa moc cez myse? uplat?uje. Naša myse? sa organizuje pod vplyvom komunika?ných sietí; inými slovami závisí od neuronálnych sietí nášho mozgu, ktoré sú v kontakte s komunika?nými sie?ami jeho okolia. Kto kontroluje vonkajšiu komunikáciu, kontroluje aj myse?, a preto má (pod kontrolou) moc.
Ak pod komunikáciou chápeme výmenu informácií, pôjde v prípade ?udských bytostí o kontrolu vstupných textov, prípadne kontrolu vzájomnej výmeny myšlienok, názorov, skúseností a pod. Teda kontrolu nad tým, o ?om ?udia premýš?ajú, nad ?ím sa zamýš?ajú, ako vidia svet.
Vä?šina ?udí vníma svet a dianie okolo seba vo ve?kej miere tak, ako im to sprostredkúva jazyk – prostredníctvom textu, vo vetách tvorených slovami. Verbálnymi posolstvami sa do mysle ?udí dá podsunú? všeli?o; prípadne odtia? možno vytesni? to, o ?om nie je žiaduce príliš rozhutova? (prirodzene, opä? z poh?adu záujmov moci). V dnešnom svete masmediálnej komunikácie sú teda mocnými tí, ?o kontrolujú masmédiá…
Kontrola môže ma? rôzne podoby. V médiách možno napríklad donekone?na opakova? to, ?o si ostatní majú osvoji?. Ak vä?šina ?udí bude neustále nie?o opakova?, nie je jednoduché chcie? tvrdi? opak. V tomto kontexte nie je prekvapivé, aké ve?ké percento ?udí podlieha sugescii svojho okolia.
?alším spôsobom kontroly myslenia je jednoduchý proces fabrikovania polopravdy, teda lži: zaml?anie istej (?asti) informácie. Skuto?nos?, že v pretekoch skon?il Ján ako druhý a Peter predposledný získa úplne iný kontext po doplnení zaml?aného zvyšku informácie – že totiž sú?ažili iba dvaja. Takto sa tiež dosahuje, aby príjemca informácie dospel k želaným záverom…
Ak sa podarí takto spracova? myslenie dostato?nej ?asti verejnosti, tých ?ažšie podliehajúcich indoktrinácii posta?í vhodne onálepkova? a mediálne pranierova?. Kto by netušil, o ?o ide: to je novodobá verzia klietok hanby. Len ve?mi nezávislé mysle dokážu v takomto ovzduší obhajova? vlastný (odlišný) názor.
Adekvátnos? jazykového výraziva
Kontrolu komunikovaných obsahov je možné modelova? aj v predstihu, zásahmi do jazykového vyjadrovania. Pod rúškom napr. „politickej korektnosti“ sa transparentné slová a zrozumite?né slovné spojenia menia na netransparentné a nezrozumite?né, resp. sa siaha po cudzích výrazoch.
Z výskumov psycholingvistiky je známe, že vnímanie vulgarizmov alebo inak nepríjemných slov ?i slov ozna?ujúcich problematické (napr. morálne neprijate?né) fenomény, je v nerodnom jazyku omnoho benevolentnejšie než v rodnom. Netransparentnos? tu funguje ako zastierací manéver, ako ruši?ka kontrolky, ktorá v našej mysli zabliká, ke? nie?o nie je v súlade so zaužívaným poriadkom sveta.
Je o?ividné, že spracúvanie myslí želaným smerom nie je behom na krátku tra?, nedeje sa zo d?a na de?; treba ho skôr vníma? ako plazivé narastanie objemu náležite spracovaných a podsúvaných informácií.
Avšak v kone?nom dôsledku je výsledok ten, že problematické skuto?nosti – pôvodne spolo?nos?ou vnímané ako neprijate?né – po istom ?ase publikum vníma ako všeobecne akceptova(te?)nú realitu.
Kyberpriestor
K ohýbaniu reality do správneho uhla významne pomáha kyberpriestor. Umož?uje celoplanetárne zdie?a? nielen informácie, ale aj fikcie. Nekone?ný po?et fikcií. A neobmedzuje sa iba na text; dokáže vsugerova? hotovú zvukovú a priestorovú simuláciu reality.
Kyberpriestorom a jeho možnos?ami sa k masovému ovplyv?ovaniu nezávislosti mysle subjektu pridáva ?alšia obludnos?. Ako upozor?uje talianska filozofka Cristiana Senigagliová (2011), znásobovanie a zintenzív?ovanie konzumu fiktívnych projekcií smeruje k odpútaniu sa od hraníc tela, od fyzického priestoru i ?asových zákonitostí. Jedinec dlhodobo ponorený do virtuálneho sveta, kde nemá možnos? zažíva? trvácny obraz samého seba, podlieha nielen riziku manipulácie, ale v zásade stráca možnos? vôbec dosiahnu? vedomie svojho autentického ja.
Jeho postoj k ?isto fiktívnemu svetu mu zabra?uje vyvinú? si zmysel pre konkrétne konanie a zodpovednos?. Tým sa stráca aj jeho postoj vo?i inému ?loveku, stráca sa pojem ty. Nejestvujúci alebo len nedostato?ný vz?ah k inej bytosti spolu s rozplynutím hraníc vlastného tela komplikujú otázku vymedzenia subjektivity. Zo subjektu (ja) sa stáva objekt (to).
Jazyk v procese výchovy
Všimnime si ešte jeden závažný príklad straty subjektu, tentoraz z novodobej histórie našej krajiny. Ide o používanie sloven?iny, teda nášho rodného, alebo ak chcete, prvého jazyka, ktorý je nevyhnutný na rozvoj abstraktného myslenia.
Re?ová ?innos? (hoci na ?u máme genetickú predispozíciu) si vyžaduje u každého jedinca náležité rozvinutie, pri?om pripome?me, že obdobie intelektualizácie re?i za?ína už od štvrtého roku veku. Žia?, v našich školských zariadeniach dochádza k postupnému oklieš?ovaniu aktívneho používania jazyka práve v dôsledku nie celkom premysleného využívania nových technologických výdobytkov v oblasti komunikácie.
Kedysi bežné ru?né prepisovanie, pri ktorom dochádza k aktivovaniu príslušných pamä?ových mozgových centier, je nahrádzané písaním na po?íta?i. Ústne skúšanie formou prerozprávania naštudovanej látky sa tiež vytráca, pretože je nahrádzané testovaním, ?i už písomne alebo stlá?aním tla?idla. Výsledkom toho sú – a potvrdzujú to moje osobné skúsenosti, ako aj skúsenosti mnohých kolegov pôsobiacich na univerzite – ?oraz výraznejšie rozdiely medzi pasívnym a aktívnym používaním rodného jazyka.
Autonómnos? subjektu
Pasívne používanie jazyka znamená, že hoci jedinec slovám rozumie, aktívne ve?ké množstvo slovnej zásoby nepoužíva. Dokáže ?íta?, no ?asto už nedokáže plnohodnotne zdie?a? význam pre?ítaného. Ak je rozdiel medzi aktívnou a pasívnou slovnou zásobou prive?ký, jedinec nedokáže vyjadri? abstraktnejšie pocity alebo myšlienky – teda svoj vlastný poh?ad na svet. Dochádza u neho k narušeniu kritickej funkcie vedomia subjektu.
Takýto ?lovek rozumie príkazom, no nedokáže o nich polemizova?, argumentova? svoj postoj. Je to nie?o podobné, ako ke? emigrant neovláda dostato?ne cudzí jazyk, a preto ostáva v pasívnom móde; neschopnos? vyjadri? sa ho odsúva na ved?ajšiu ko?aj v každej diskusii. Na rozdiel od ?loveka, ktorý sa poci?uje ako subjekt a dokáže sa ako taký vyjadri?, verbálne obmedzený jedinec vlastne prenecháva rozhodovanie o svojom osude niekomu (nie?omu) inému.
Osvoji? si aktívnu slovnú zásobu možno len aktívnym používaním jazyka. Potla?enie rozvoja aktívnej slovnej zásoby v hlavnom (rodnom) jazyku má za následok potla?enie intelektuálneho rozvoja, a tým aj rozvoja autonómnej osobnosti jedinca. Národ, pozostávajúci z jedincov, ktorí ovládajú svoj materinský jazyk skôr na pasívnej úrovni, nemôže ma? budúcnos?, pretože takíto jedinci majú problém abstraktne myslie? a sformulova? víziu svojej budúcnosti. Ak si k takejto situácii prirátame ešte intenzívny tlak na osvojovanie si cudzieho jazyka v raných fázach intelektuálneho vývinu (akýsi novodobý koloniálny inštitút bilingválneho vzdelávania od materskej škôlky), akcelerácia úpadku takéhoto jazykového spolo?enstva je neodvratná.
Dialógom k re?ovej kultúre
Aby som však svoje zamyslenie nezakon?ila víziou katastrofy, pridám skromný návrh, ako z tejto kaše von. Je formulovaný tak trochu v duchu tradície, ktorej v?a?íme za kodifikovanú podobu jazyka, teda v š?apajach nadšencov, ktorí sa pre vec nielen boli zapálili, ale mnohí pre ?u aj zhoreli. Nesta?í nám totiž iba zákon o spisovnej sloven?ine a vyžadovanie dodržiavania jej zákonitostí z litery zákona, pretože takýto direktívny prístup naráža na odpor aj u predstavite?ov jazykovo zdatnej intelektuálnej vrstvy spolo?nosti, alebo jej ?asti. Domnievam sa, že treba jednoducho a celkom osobným príkladom za?a? znovu zavádza? do škôl (všetkých úrovní) – azda sprvu iba dobrovo?né, no ?asom sná? prirodzene povinné – hodiny re?ovej kultúry, ak chcete diskusné fóra, debatné krúžky, rétorické zápolenia. Rozpráva? sa s de?mi, žiakmi, študentmi a vies? ich ku kultivovanému dialógu. Urobi? z umenia diskusie a argumentácie tú najdôležitejšiu disciplínu, akoby nám bez nej šlo o život podobne, ako starovekým Grékom, ktorí sa vlastnou výre?nos?ou museli vedie? obháji? pred súdom.
Zdroj feed teraz.sk
