Ataf Jundiya trávi dni presúvaním sa medzi stanom pre vysídlené osoby a dialyzačným oddelením zdravotného strediska v Gaze. Telo staršej palestínskej ženy začalo zlyhávať po tom, čo pri izraelských náletoch stratila štyri dcéry spolu s ich deťmi a manželmi.
„Moje utrpenie sa začalo po tom, čo mi zabili dcéry,“ povedala pre Shafaq News zo svojej nemocničnej postele. „Potom som dostala cukrovku a vysoký krvný tlak. Teraz už takmer nepočujem. V nemocnici som strávila dva a pol mesiaca.“
Liečba jej stav len zhoršila. „Kvôli liekom, ktoré som dostávala, sa mi funkcia obličiek zhoršila z 2. na 9. stupeň,“ povedala. „Lekári mi povedali, že tekutina z môjho tela sa dostane len dialýzou. Najprv som odmietla, ale moji synovia na mňa naliehali, kým som nesúhlasila.“
Podľa palestínskeho ministerstva zdravotníctva bolo od 7. októbra 2023 potvrdených najmenej 71 386 úmrtí, vrátane viac ako 20 000 detí. Prímerie, ktoré nadobudlo platnosť 10. októbra 2025, nezastavilo rastúci počet obetí, keďže telá sa naďalej vyťahujú z trosiek.
Dvadsaťosem členov rodiny Jundiya zostáva pochovaných pod zrútenými budovami. „Väčšinu z nich nebolo možné vytiahnuť,“ povedala. „Niektorí boli vtedy ešte nažive, keby ich boli zachránili, niektorí by prežili.“ Boli adresované výzvy tímom civilnej obrany, ale jej dcéra, vnúčatá a zať zostávajú pod troskami.
„Naším jediným želaním je vytiahnuť ich von, dať im dôstojnosť, pochovať ich. Všetci boli deti.“
Palestínsky ústredný štatistický úrad informoval, že od októbra 2023 stratilo v Gaze jedného alebo oboch rodičov viac ako 39 000 detí, čo je najväčšia kríza sirôt v modernej histórii. Medzi nimi je približne 17 000 detí, ktoré zostali bez oboch rodičov.
Tragédia rodiny Jundiya sa neskončila náletmi. „Stratila som ďalšieho syna kvôli podvýžive,“ spomínala. „Nebolo tam žiadne jedlo, žiadna voda. Užíval lieky na lačný žalúdok. Vyvinula sa u neho podvýživa, anémia a potom sepsa. Do týždňa bol preč. Mal tridsaťdva rokov. Nikdy si nemohol užiť svoju mladosť.“
Začiatkom septembra 2025 zomrelo podľa Svetovej zdravotníckej organizácie na podvýživu 361 Palestínčanov vrátane 130 detí. V auguste globálni monitori prvýkrát potvrdili hladomor v guvernoráte Gazy a prvý hladomor, aký bol kedy zaznamenaný mimo Afriky.
„Najviac ma bolí, ako veľmi mi chýbajú,“ povedala Jundiya zlomeným hlasom. „Kiežby mohli prejsť dverami a povedať mi: Mama.“
Jundiyin príbeh nie je v Gaze nezvyčajný. Akákoľvek prechádzka po táboroch pre vysídlené osoby alebo nemocničných chodbách odhaľuje tisíce podobných svedectiev.
Štúdia, ktorú v novembri 2024 uskutočnila organizácia B’Tselem, zistila, že 70 až 90 percent vysídlených osôb v Gaze spĺňalo diagnostické kritériá pre posttraumatickú stresovú poruchu. 63 percent vykazovalo súčasne významné známky úzkosti, depresie a PTSD; miery sú oveľa vyššie ako tie, ktoré boli zaznamenané u vysídlených obyvateľov v iných vojnových zónach.
Pre matky ako Ataf Jundiya sa trauma usadila v kostiach a krvi. Smútok sa stal fyzickým, bez konca v dohľade.
„Pred týmto všetkým som bola aktívna,“ povedala. „Pohybovala som sa, starala som sa o všetko sama. Každý hovoril, koľko energie mám. Potom som sa úplne zrútila.“
Potom vydala poslednú výzvu: „Prosím vás, pomôžte mi získať liečbu v zahraničí. Tu pre mňa žiadna liečba nie je.“
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
