Hrával s Louisom Armstrongom, Ellou Fitzgeraldovou či Herbiem Hancockom. Spolupracoval i so Samom Jonesom, Nielsom-Henningom Orstedom Pedersenom, Joeom Passom, Irvingom Ashbym alebo Countom Basiem. Trio s Rayom Brownom a Herbom Ellisom považoval za „najviac stimulujúce“ a produktívne zoskupenie nielen na verejné vystúpenia ale aj pre nahrávanie v štúdiu.
Oscar Emmanuel Peterson sa narodil 15. augusta 1925 v kanadskom Montreale. Bol synom železničného nosiča zo západnej Indie. Jeho otec bol prísny pedant s láskou k hudbe. Oscar nadobudol hudobné vzdelanie na konzervatóriu v Montreale a u súkromných učiteľov. Začal sa učiť hrať na trúbku, ale pre tuberkulózu prešiel na klavír.
Po vypočutí si Bennyho Goodmana v rádiu prešiel na jazz a vo veku 14 rokov vyhral prvú cenu v súťaži talentov pre amatérskych umelcov. To mu vynieslo vystúpenia v kanadskom rozhlase a spoluprácu s tanečnými orchestrami v Quebecu a Ontariu.
Jeho prvou nahrávkou, vo veku 19 rokov, bol singel I Got Rhythm, aranžovaný v štýle boogi-woogie. Peterson sa potom pridal k jednej z najpopulárnejších kanadských kapiel – Johnny Holmes Orchestra. Odmietol ponuky zo Spojených štátov, najmä od Counta Basieho, až kým ho neobjavil impresário Norman Granz, ktorý náhodou počul Petersona hrať naživo v rádiu.
Na začiatku 50. rokov začal vystupovať s Brownom a bubeníkom Charliem Smithom ako Oscar Peterson Trio. Krátko nato Smitha nahradil gitarista Irving Ashby, ktorý bol členom zoskupenia Nat King Cole Trio. Ashbyho, ktorý bol swingovým gitaristom, čoskoro nahradil Barney Kessel. Ich posledná nahrávka, On the Town with the Oscar Peterson Trio (1958), nahraná naživo v Town Tavern v Toronte, zachytila pozoruhodnú mieru emocionálneho aj hudobného porozumenia medzi hudobníkmi.
Ovplyvnený virtuozitou jazzového pianistu Arta Tatuma a zamatovým hlasom Nata „Kinga“ Colea, Peterson počas nasledujúcich 40 rokov so svojimi triami a kvartetami preskúmal široké spektrum amerických skladateľov. Hral sólovo a ako sprievodný hudobník mnohých veľkých mien tej doby – vrátane Louisa Armstronga, Duka Ellingtona, Stana Getza, Billie Hollidayovej, Elly Fitzgeraldovej a Charlieho Parkera.
Peterson mal však aj svojich kritikov. Niektorí avantgardní jazzoví umelci v 60. rokoch ho považovali za improvizátora s obmedzenými schopnosťami. Turné po Európe v 70. rokoch ho však presvedčilo, že mal pravdu, keď ignoroval tvrdenia, že je „v slepej uličke“.
V roku 1982 začal Peterson vystupovať s Herbiem Hancockom ako klavírne duo. Stále viac ho trápila artritída a v roku 1993 utrpel mŕtvicu, ktorá obmedzila pohyb jeho ľavej ruky. Niektorí kritici však tvrdili, že vďaka tomu sa jeho hudba stala emocionálnejšou.
Peterson získal v rokoch 1975 až 1997 osem cien Grammy. Je všeobecne považovaný za jedného z najlepších jazzových pianistov a improvizátorov 20. storočia. Za svoju viac ako 60-ročnú kariéru odohral tisíce koncertov na celom svete. Ellington ho oznašil za „maharadžu klávesových nástrojov“, priatelia mu hovorili jednoducho „O.P.“ a v jazzovej komunite bol neformálne známy ako „king of inside swing“.
Petersenova podobizeň sa objavila aj na dvoch poštových známkach – prvú vydala rakúska pošta v roku 2003, druhú v roku 2005 pošta v Kanade. V roku 2021 nakrútil kanadský filmový režisér Barry Avrich dokument o Petersonovom živote s názvom Oscar Peterson: Čierna + biela, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte. V roku 2022 bol hudobník zobrazený na obehovej pamätnej kanadskej jednodolárovej minci.
Podľa stanice CBC bol Peterson štyrikrát ženatý a mal šesť detí. Zomrel 23. decembra 2007 vo veku 82 rokov.
Zdroj feed teraz.sk
