Pár myšlienok, o ktoré by som sa rád podelil
Mám 72 rokov a som človekom, ktorý vo svojom zivote prezil rozličné politické systémy. Jednou z najdôležitejších výhod súčasnej demokratickej spoločnosti rozhodne je právo slobodne vyjadriť svoj názor.
V ostatnych dnoch sa však stali dve veľmi závažné udalosti, za ktoré zodpovednosť nesú dvaja mladí ľudia. Obaja sú výnimočné nadaní študenti dvoch slovenský gymnázií. Obaja sa zúčastnili prestížnych európskych súťaží, za čo im obom bola udelená cena za vybojované si tretieho miesta v ťažkej konkurencii iných mimoriadne nadaných súperov. Či už to bol študent Omanik, alebo študent Samuel, obaja sa rozhodli zviditeľniť sa aj iným spôsobom, než svojím intelektom. Prvý z dvojice, študent Simon Omanik, ako sa zdá z jeho statusov a statusov jeho obdivovateľov, sú spoločné zajedno v tom, ze mal plné právo odmietnuť prezidentom podanú ruku, pričom jeho konanie je ospravedlňovať touto floskulou „… nepodanim ruky, ticho a slušne vyjadril svoj občiansky a politický názor.“
Ja tu však vidím jeden veľký problém, ktorý obdivovatelia takéhoto aktu buď nevidía, alebo ho jednoducho bagatelizuju. Ten problém spočíva v neospravedlniteľnom pošliapani spoločenského protokolu, zo strany mladého študenta. A teraz mi dovoľte, aby som podrobné rozobral, prečo si to dovolím tvrdiť.
1. Prezident Slovenskej republiky je v prvom rade volená funkcia, a človek, ktorý ju v tom, či onom volebnom období reprezentuje, bol do tejto funkcie zvolený zo slobodnej vôle väčšiny národa.
2. Akt podania, resp. prijatia podanej ruky je preto základným prejavom úcty nie k osobe, ale k FUNKCII PREZIDENTA SLOVENSKEJ REPUBLIKY.
3. To ako sa zachoval študent Omanik, hrubo znevazilo nielen prezidentskú funkciu, ale zároveň aj 1.4 milióna Slovákov, ktorí pánovi prezidentovi odovzdali svoj hlas.
4. Samozrejme, že k tejto skupine treba pripočítať ešte ďalší milión oponentskych hlasov, ktorí si prezidentský status, na rozdiel od spoločenský nezrelého človeka, držia v patricnej úcte.
5. Opäť sa tak dostávame k elementárnej slušnosti, ktora je pre schvalovatelov pocinu študenta Omanika ako aj pre neho samotneho, jemne povedané, prázdnym pojmom.
6. Osobne tohoto adolescentneho mladíka, vybaveného nadpriemerným talentom, neviním za tento jeho spoločenský lapsus, pretože on je len čistým produktom indokrinacie zo strany neoliberalnych médií, akymi sú napr. N-ko, SME-cko či Aktuality. Ale to už je iná kapitola. Každopádne môžem vyhlásiť, že názory šírené týmito médiami sa v značnej miere podpísali na arogantne-narcistickom prejave tohoto mladého človeka.
Keďže druhý z dvojice, študent Samuel je vážne podozrivý z umyselnej vraždy svojej spolužiačky a zástupkyne gymnázia, ktoré navštevoval, je stále predmetom vyšetrovania OČTK, dovolím si len malý postreh, ktorý týchto dvoch mladých ľudí spája. Je to nielen patologické snaha po zviditeľnenie sa, kritický nedostatok empatie, ale ako som už spomenul kabinet a ukážka narcistickej arogancie, ktorá nemá nič spoločného so zdravým sebavedomím.
S pozdravom Simon Simkovic
Zdroj telegram
