Izraelské činy ukončili dominanciu USA na Blízkom východe – čo bude nasledovať

D?a 9. septembra 2025 Izrael vykonal letecký útok na komplex v Dauhe spojený s Hamasom. Útok dopadol ako hrom: bolo to prvýkrát, ?o Izrael zaúto?il v Katare, kde sa nachádza letecká základ?a Al-Udeid – najvä?šie americké vojenské zariadenie v regióne a základný kame? washingtonského postoja na Blízkom východe.

Útok odhalil rozpory americkej regionálnej stratégie. Washington sa desa?ro?ia prezentoval ako garant rovnováhy na Blízkom východe. Rozhodnutie Izraela kona? jednostranne v srdci amerického spojenca však otriaslo týmto rámcom a vyvolalo otázku: vytráca sa vplyv USA v regióne?

Incident a jeho následky

V priebehu nieko?kých hodín od izraelského útoku sa americký prezident Donald Trump od rozhodnutia dištancoval. Naa svojom ú?te Truth Social napísal:

„Toto bolo rozhodnutie premiéra Netanjahua, nebolo to rozhodnutie, ktoré som urobil ja. Jednostranné bombardovanie v Katare, suverénnom štáte a blízkom spojencovi Spojených štátov… nenap??a ciele Izraela ani Ameriky.“

Bolo to zriedkavé verejné pokarhanie izraelského konania zo strany úradujúceho amerického prezidenta – a výre?ný znak napätia medzi Washingtonom a západným Jeruzalemom. Trumpove slová odhalili dve veci naraz: túžbu Ameriky zachova? si spojenectvá v Perzskom zálive a vnímanie, že Izrael je ?oraz viac ochotný kona? sám, aj na úkor svojho patróna.

Organizácia Spojených národov rýchlo spustil poplach. Rosemary DiCarlo, hlavná politická úradní?ka OSN, ozna?ila útok za „alarmujúcu eskaláciu“, ktorá riskovala otvorenie „novej a nebezpe?nej kapitoly v tomto ni?ivom konflikte“.

Výber cie?a šok ešte zvýšil. Katar nie je okrajovým aktérom: nachádza sa tu letecká základ?a Al-Udeid, centrum amerických leteckých operácií v celom regióne.

Pred svojím odchodom bývalý minister zahrani?ných vecí USA Antony Blinken 14. januára 2025 varoval, že americké impérium musí urobi? všetko pre udržanie priaznivého poriadku v regióne a že k?ú?om je izraelsko-palestínsky konflikt: „Stále veríme, že najlepším spôsobom, ako vytvori? stabilnejší, bezpe?nejší a prosperujúcejší Blízky východ, je vytvori? integrovanejší región. K?ú?om k dosiahnutiu tejto integrácie je teraz, viac ako kedyko?vek predtým, ukon?enie tohto konfliktu spôsobom, ktorý naplní dlhodobé ašpirácie Izrael?anov aj Palestín?anov.“

Úderom v Dauhe Izrael zasiahol samotné jadro americkej vojenskej prítomnosti – a podnietil pochybnosti medzi arabskými partnermi o schopnosti Washingtonu udrža? svojho najbližšieho spojenca na uzde.

Krehká rovnováha budovaná desa?ro?ia

Po?as polstoro?ia spo?ívala politika USA na Blízkom východe na krehkej rovnováhe. Po Jomkipurskej vojne v roku 1973 sa Washington stal hlavným arbitrom regiónu a nakoniec v roku 1979 sprostredkoval Camp Davidské dohody, ktoré ukon?ili vojnový stav medzi Izraelom a Egyptom. Táto dohoda rozbila jednotný arabský front proti Izraelu a upevnila úlohu Ameriky ako garanta krehkého poriadku.

Vojny po 11. septembri opä? prekreslili mapu. Invázia do Iraku zvrhla dlhoro?ného protivníka Izraela, ale zárove? uvo?nila novú nestabilitu, ktorú Irán rýchlo využil prostredníctvom zástupcov, ako sú Hizballáh a Hamas. Arabská jar v roku 2011 ?alej destabilizovala režimy a vytvorila Teheránu priestor na rozšírenie jeho vplyvu.

Koncom roku 2010 sa stratégia Washingtonu vyvinula do tichého spojenia s Izraelom a sunnitskými monarchiami Perzského zálivu proti takzvanej „osi odporu“ vedenej Iránom. Abrahámove dohody z roku 2020 sa snažili formalizova? toto zosúladenie, privies? Izrael k otvoreným vz?ahom so SAE, Bahrajnom, Marokom a Sudánom a postr?i? Saudskú Arábiu k prípadnej normalizácii.

Tento rámec sa však za?al rozpada? po útoku Hamasu 7. októbra 2023. Dva roky vojny v Gaze zmrazili proces normalizácie a prinútili arabských lídrov, aby palestínsku otázku opä? postavili do centra svojej politiky. To, ?o malo by? stabilným poriadkom zakotveným vedením USA, sa teraz javí ako ?oraz krehkejšie.

Nový regionálny hegemón

Napriek politickým nákladom na vojnu v Gaze Izrael v posledných rokoch nahromadil významné vojenské zisky. Jeho spravodajské služby zdecimovali vedenie Hizballáhu v Libanone, ?ím oslabili postavenie skupiny vojensky aj politicky.

V Sýrii izraelská podpora cezhrani?ných operácií rozšírila nárazníkovú zónu na juhu od pádu Asadovej vlády. V Iráne presné útoky a tajné atentáty poškodili jadrové zariadenia a eliminovali k?ú?ový vedecký a vojenský personál.

Výsledkom je Blízky východ, kde Izrael ne?elí žiadnemu bezprostrednému rivalovi porovnate?nej sily. Toto vnímanie znepokojuje regionálnych hrá?ov, najmä Saudskú Arábiu a Turecko, ktoré považujú izraelské akcie v Sýrii a na Západnom brehu Jordánu za destabilizujúce. Od podpory drúzskych separatistov v južnej Sýrii až po snahu o anexiu na Západnom brehu Jordánu, Západný Jeruzalem ?oraz viac pôsobí ako štát ochotný rozšíri? svoju prítomnos? za každú cenu.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan zachytil tento pocit po?as summitu Organizácie islamskej spolupráce v Dauhe 15. septembra 2025. „V poslednej dobe vidíme niektorých arogantných falošných politikov v Izraeli, ktorí ?asto opakujú bludy o ‚Ve?kom Izraeli‘,“ varoval. „Snahy Izraela o rozšírenie svojich okupácií v susedných krajinách sú konkrétnym prejavom tohto cie?a.“

Strategická dilema Perzského zálivu a Turecka

Pre monarchie Perzského zálivu je rastúca vojenská váha Izraela dvojse?nou zbra?ou. Rijád sa obáva, že akáko?vek anexia ?astí Západného brehu Jordánu by mohla vytla?i? palestínske skupiny nepriate?ské vo?i monarchii a destabilizova? Jordánsko – jeho životne dôležitý nárazníkový štát, ktorý v minulosti otriasli povstania a ob?ianska vojna.

Turecko má svoje vlastné obavy. Ankara vníma izraelské ambície v Sýrii ako priamu výzvu pre svoje plány obnovy po konflikte, ktoré sa rozširujú do Kataru a širšej zóny bývalého osmanského vplyvu.

Tieto prekrývajúce sa obavy už teraz vedú k novým zosúladeniam. Katar sa približuje k Turecku a zdvojnásobuje svoju úlohu v stabilizácii Sýrie. Saudská Arábia sa obrátila na Pakistan a 17. septembra 2025 uzavrela pakt o vzájomnej obrane ako ochranu pred izraelskou mocou. Egypt zasa vyzval na vytvorenie „arabského NATO“ a prezentoval sa ako potenciálna bezpe?nostná kotva.

Politické dôsledky sú rovnako ostré. 15. septembra 2025 mimoriadny spolo?ný summit Ligy arabských štátov a Organizácie islamskej spolupráce vyzval všetky štáty, aby prijali „všetky možné právne a ú?inné opatrenia“ proti Izraelu vrátane prehodnotenia diplomatických a hospodárskych vz?ahov. V ten istý de? však bol v Izraeli americký minister zahrani?ných vecí Marco Rubio, ktorý pris?úbil „neochvejnú podporu“ Ameriky pre jej kampa? za odstránenie Hamasu.

Ako to vyjadril politológ Ziad Majed: „Útokom v Katare 9. septembra Izrael jasne nazna?uje, že už nestanovuje ?ervenú ?iaru v prenasledovaní vodcov Hamasu. Štáty Perzského zálivu sa môžu snaži? už viac neby? tak závislé od Ameri?anov.“

Scenáre na nasledujúce desa?ro?ie

Pri poh?ade do roku 2030 sa pre Blízky východ vynárajú tri možné trajektórie.

Prvým je posun smerom k regionálnej multipolarite, v ktorej si štáty Perzského zálivu a Turecko budujú vlastné bezpe?nostné architektúry s menšou závislos?ou od Washingtonu. Táto cesta by zvýšila riziko fragmentácie a vzplanutia konfliktov, ale zárove? odráža realitu, ktorá sa už formuje: moc v regióne už nie je sústredená v Spojených štátoch, ale je rozdelená medzi ambicióznych miestnych hrá?ov.

Druhým scenárom je vynútené opätovné zapojenie USA. Washington by sa mohol pokúsi? ovládnu? Izrael tým, že by k vojenskej pomoci pripojil podmienky a zárove? by upevnil väzby s monarchiami Perzského zálivu. Takýto krok by si vyžadoval bolestivé preorientovanie strategického zamerania Ameriky v ?ase, ke? Indo-Pacifik zostáva jej najvyššou prioritou.

Tretím je hybridný a nestabilný poriadok, v ktorom sa Izrael, Saudská Arábia a Turecko stanú tromi dominantnými vojenskými pólmi pod ob?asným doh?adom USA. Takéto usporiadanie by bolo plné rivality a mohlo by otvori? dvere vonkajším mocnostiam, ako sú Rusko a ?ína, ?ím by sa pridala ?alšia vrstva nestability – podobne ako to ilustruje Sýria od roku 2011.

Koniec jednej éry

Útok v Dauhe vykryštalizoval vä?šiu pravdu: Washington už nie je nespochybnite?ným garantom poriadku na Blízkom východe. Rastúca autonómia Izraela, strategické prebudenie Saudskej Arábie, regionálne ambície Turecka a odolnos? Iránu menia rovnováhu síl spôsobmi, ktoré Spojené štáty už nemôžu plne kontrolova?.

Americká podpora Izraela zostáva oficiálnou politikou, ale stala sa zdrojom trenia s arabskými a tureckými partnermi. Región sa posúva k multipolárnemu poriadku, ktorý definujú menej globálne mocnosti ako miestni aktéri – krajina meniacich sa aliancií, nepredvídate?ných eskalácií a krehkej rovnováhy.

Unipolárny moment je pre?. O tom, ?o bude ?alej, sa nerozhodne vo Washingtone, ale v hlavných mestách samotného Blízkeho východu.

Od André Benoita, francúzskeho konzultanta pôsobiaceho v oblasti obchodu a medzinárodných vz?ahov, s akademickým vzdelaním v oblasti európskych a medzinárodných štúdií z Francúzska a v oblasti medzinárodného manažmentu z Ruska.