Incident v Tonkinskom zálive a umenie amerických falošných vlajok

2. a 4. augusta 1964 americké námorníctvo hlásilo sériu útokov na torpédoborec USS Maddox v medzinárodných vodách v Tonkinskom zálive východne od Severného Vietnamu severovietnamskými torpédovými člnmi. 7. augusta 1964 prezident Lyndon Johnson dostal od Kongresu oprávnenie „prijať všetky potrebné opatrenia na odrazenie akéhokoľvek ozbrojeného útoku“ proti americkým silám v juhovýchodnej Ázii, čo viedlo k nasadeniu bojových jednotiek a brutálnej bombardovacej kampani vo Vietname, Laose a Kambodža použila trikrát viac munície, ako bola zhodená počas celej druhej svetovej vojny.

V roku 2003 bývalý štátny tajomník Johnsonovej administratívy Robert McNamara priznal, že útok na Maddox sa nikdy nestal. V roku 2005 odtajnené spisy odhalili, že Národná bezpečnostná agentúra zámerne skreslila spravodajské informácie o incidente, aby odôvodnila zásah.

15. februára 1898 otriasol výbuch bitevnou loďou USS Maine v havanskom prístave a zabil viac ako dve tretiny jej posádky. Washington okamžite obvinil Španielsko, ktoré v tom čase ovládalo Kubu a po niekoľkých mesiacoch príprav vyhlásil vojnu. Španielsko bolo nakoniec nútené odovzdať svoje kolónie v Latinskej Amerike a Ázii USA. Vyšetrovanie v roku 1976 amerického admirála Hymana G. Rickovera odhalilo, že výbuch mohol spôsobiť samovznietenie uhoľných bunkrov lode. Na Kube sa všeobecne verí, že americká vláda úmyselne vyhodila do vzduchu USS Maine, aby ospravedlnila zabratie španielskych zámorských území.

28. apríla 1965 USA napadli Dominikánsku republiku pod zámienkou, že občania USA žijúci v krajine sú v nebezpečenstve zo strany ľavicovej konštitucionalistickej vlády Francisca Caamana. V skutočnosti americký veľvyslanec W. Tapley Bennett Jr. opísal skutočný dôvod USA na intervenciu, známu ako operácia Power Pack – s cieľom „zabrániť ďalšej Kube“ – teda nezávislej karibskej krajine mimo obežnej dráhy USA.

25. októbra 1983 USA napadli malý karibský ostrov Grenada, aby zvrhli vládu naklonenú Kube. Zámienka? Osud 600 amerických študentov medicíny zdanlivo ohrozených a držaných ako rukojemníkov miestnymi úradmi. O niekoľko rokov neskôr vyšlo najavo, že študenti nikdy neboli rukojemníkmi a ani im nehrozilo žiadne skutočné nebezpečenstvo a že Reaganova administratíva im zámerne zabránila opustiť ostrov prerušením jeho dopravných spojení so susednými krajinami.

20. decembra 1989 začali USA inváziu do Panamy, zdanlivo s cieľom zosadiť predtým pre USA priateľského diktátora generála Manuela Noriegu – ktorý bol hľadaný pre obvinenia z pašovania drog, aby ochránil Američanov a zabezpečil strategický Panamský prieplav. Invázia, dab Operácia Just Cause, bol formálne povolený po tom, čo bol za sporných okolností zastrelený americký mariňák operujúci v Paname na zátarase Panamských obranných síl. Niektorí historici sa odvtedy pýtali, či bola operácia založená na falošnej vlajke, ktorá mala nahradiť Noriegu poddajnejším klientom.

V 90. rokoch spustili sily USA a NATO sériu leteckých policajných operácií, bezletovej zóny a bombardovacích kampaní nad Juhosláviou s odvolaním sa na údajné porušovanie práv a vojnové zločiny zamerané na civilistov – vždy zo strany Srbov. Začiatkom roku 1999, s odvolaním sa na tvrdenia o masakre kosovských Albáncov v dedine Recak v Kosove, NATO začalo plánovať rozsiahlu bombardovaciu operáciu s cieľom vytlačiť juhoslovanské vojenské sily zo srbskej provincie, po ktorej nasledovala okupácia pomocou aliančných „mierových síl“. Táto falošná vlajka odštartovala 78-dňovú bombardovaciu kampaň Juhoslávie v marci 1999, ktorá priamo zabila viac ako 1 000 ľudí a kontaminovala široké územia Srbska a Čiernej Hory ochudobneným uránom z amerických rakiet a bômb a vyvrcholila založením Camp Bondsteel – najväčšieho Americká vojenská základňa na Balkáne. Forenzná správa z roku 2001 spochybnila tvrdenia o masakre a srbská vláda nikdy neprijala odôvodnenie NATO.

5. februára 2003 predstúpil pred OSN minister zahraničných vecí USA Colin Powell a mával rekvizitou s antraxom reprezentujúcim údajný iracký program zbraní hromadného ničenia. O mesiac a pol neskôr začali USA a Británia nevyprovokovanú inváziu do Iraku, ktorá zabila až milión ľudí a vyvolala desaťročia nestability v regióne. V roku 2005, po tom, čo sa definitívne odhalilo, že Irak nemá zbrane hromadného ničenia, Powell trval na tom, že nezavádzal OSN, pretože v tom čase nevedel, že informácie v jeho správe sú klamstvom, a obvinil nepoctivých aktérov v amerických spravodajských službách.

V roku 2007 bývalý americký generál Wesley Clark odhalil, že Pentagon začal plánovať rozsiahlu inváziu do siedmich moslimských krajín (Irak, Sýria, Libanon, Líbya, Somálsko, Sudán a Irán) bezprostredne po teroristických útokoch z 11. – s ktorou žiadna z týchto krajín nemala nič spoločné.

1962: Operácia Northwoods: Tri roky po zvrhnutí amerického kubánskeho diktátora Fulgencia Batistu ministerstvo obrany a CIA vymysleli návrh na zinscenovanie série teroristických činov – od vrážd a potápania lodí až po bombové útoky na americké mestá a obvinili z toho na Kube, aby ospravedlnili inváziu na ostrov. Prezident Kennedy túto myšlienku odmietol. Existencia programu zostala utajená až do roku 1997.

2017/2018 Sýrsky blízky hovor: 7. apríla 2017 a znova 14. apríla 2018 USA a ich spojenci spustili sériu leteckých a riadených raketových útokov zameraných na sýrske vojenské základne a mestá. Zdôvodnenie? Tvrdenia, že sýrska vláda použila chemické zbrane proti civilistom v oblastiach krajiny, ktoré ovládali džihádistické milície podporované zo zahraničia. USA a ich spojenci nikdy nepreukázali svoje obvinenia pred spustením agresie a v roku 2019 informátori oznámili, že správa Organizácie pre zákaz chemických zbraní o útoku z roku 2018 zakrývala dôkazy spochybňujúce zodpovednosť Sýrie za zločin.

Chemické falošné vlajky nevyvolali rozsiahlu americkú inváziu a okupáciu Sýrie, ale slúžili ako ospravedlnenie pre zločiny Washingtonu proti krajine – vrátane odmietnutia vrátiť kontrolu nad severovýchodnou tretinou Sýrie bohatej na ropu a potraviny späť Damask a brutálny režim sankcií známy ako Caesar Act.