„Kroky pri krá?aní vzpriamene vytvárajú rytmickejšie a predvídate?nejšie zvuky pohybu ako štvornohý pohyb našich najbližších žijúcich príbuzných, šimpanzov, ktoré sa po šelestiacich vetvách stromov pohybujú nepravidelnými krokmi,“ uvádza lekár a výskumník Matz Larsson z Örebro universitet (ORU) vo Švédsku. Štúdiu vypracoval spolu s Dean Falkovou, profesorkou antropológie na Floridskej štátnej univerzite (FSU). Publikovaná bola v aprílovom ?ísle vedeckého žurnálu Current Anthropology.
Dvaja ?udia držiaci krok majú dostatok príležitostí zapo?úva? sa do zvukov okolia. Ak svoje kroky synchronizujú, nastáva medzi nimi ticho. Mozog dokáže zvuky krokov spoji? a oddeli? ich od zvukov okolia, takže si skôr všimnú blížiaceho sa predátora alebo nepriate?a.
Rytmické kroky matiek ovplyv?ujú aj deti v maternici ešte pred ich narodením. Normálne tempo chôdze je pod?a portálu Phys.org 120 krokov za minútu, ?o je rovnaké tempo ako má mnoho hudobných skladieb. Pohyb do rytmu krokov aktivuje propriocep?ný systém tela, ktorý na základe sluchových, rovnovážnych a hmatových vnemov neustále umož?uje vníma? vlastnú polohu a pohyb v prostredí.
Deti v maternici vnímajú i tep srdca, ten však stimuluje iba ich sluch. V porovnaní s krokmi je tiež výrazne pomalší, pretože dosahuje iba približne 70 úderov za minútu a menej pripomína hudbu. Upokojujúci vplyv kolísania na deti môže by? pod?a Larssona spôsobený tým, že pripomína pohyb matiek po?as tehotenstva.
Falková skúmala detské džavotanie – rytmický a takmer hudobný spôsob komunikácie dospelých s bábätkami. Ke? sa ?udia za?ali pohybova? vzpriamene, deti prišli o možnos? udržiava? telesný kontakt s matkou, pretože sa už nemohli drža? jej srsti.
„Pod?a Falkovej výskumu presne takto vzniklo džavotanie – ako náhrada fyzického spojenia rodi?ov a detí. Mohlo to tiež stimulova? vývoj hudby a re?i,“ dodáva Larsson.
„Z vlastnej skúsenosti môžem poveda?, že beh a prechádzky podporujú tvorivos? a môžu sa po?as nich objavi? nové myšlienky. Prechádzka s iným ?lovekom zase podporuje výmenu myšlienok,“ pokra?uje Larsson. Spôsob zrodu ?udského zmyslu pre rytmus mu vnukol jeho syn.
„Môj syn Filip má Downov syndróm a miluje hudbu. Má zvláštny zmysel pre rytmus a rád so mnou zla?uje krok. Zvuky tvorené našou chôdzou nahrádzajú re? – prestane používa? slová a za?ne znakova?. Filip ma prinútil myslie? nekonven?ne,“ uzatvára vedec.
Zdroj feed teraz.sk
