Uprostred absurdného a až do neuveriteľných extrémov zachádzajúceho diania okolo problémov v zdravotníctve a rokovaní ministra s vedením Visolajského LOZ sa mi opakovane vynára v mysli postava a odkaz môjho nebohého tútora (školiteľa) počas postgraduálneho štúdia na Fakulte zdravia a sociálnych vied na Metropolitnej univerzite v Leeds (Anglicko) v rokoch 1994 a 1995. Mojím školiteľom bol profesor Keith Tones, jeden z najväčších a najuznávanejších svetových odborníkov v oblasti psychológie zdravia na svete.
Pretože som bol v tom čase okrem iného aj predsedom redakčnej rady časopisu Europa Vincet – unikátneho Slovenského európskeho periodika, vychádzajúceho trojjazyčne medzi rokmi 1991 až 1999 a šíriaceho dobré meno a pozitívne informácie o všestrannej vyspelosti Slovenka vo svete – využil som príležitosť a urobil rozhovor s profesorom Tonesom (zomrel v roku 2018) o problematike podpory zdravia a zdravotnej výchovy – v odbore, v ktorom sa Anglicko pohybovalo na špici. Nejdem do detailov obsiahleho rozhovoru ale spomeniem iba slová profesora Tonesa – vlastne akési jeho dobre mienené varovanie a odporúčanie, aby sme neopustili všetko to dobré, pokrokové a prospešné, čo sme za obdobie socializmu na Slovensku (a predtým v Československu) urobili a dosiahli v oblasti národného zdravotníctva a starostlivosti štátu o telesné a duševné zdravie obyvateľstva. „Bola by chyba, ak by ste sa vzdali toho, v čom ste naozaj dobrí a v čom vám môžu konkurovať asi len Švajčiari a Rakúšania, ak vôbec“, povedal profesor Tones. Za vzor vtedy inak vyspelým krajinám Západu kládol trhovo orientovaný socializmus, najlepšie taký, aký v tom čase mali v Európe Švédi.
Keď jedného dňa prišiel rad na mňa, aby som celému nášmu postgraduálu s poslucháčmi z celého sveta prezentoval Slovensko ako také a v rámci toho sa sústredil na slovenské zdravotníctvo, informoval som doslova ohromených kolegov aj o našom kúpeľníctve a o tom, že na Slovensku niet skupiny ochorení, na ktoré by sme u nás nemali kúpele, sanatóriá a klimatické a prírodné liečebne na najvyššej úrovni. Boli sme v tom, spolu s Českom, na špici v rámci celého sveta. Frekventanti žasli a nechceli veriť keď som vysvetlil a s farebnými prospektmi názorne ukázal naše známe kúpele a sanatóriá pre všetky choroby – od chorôb duševných, cez ochorenia tráviacej sústavy, srdcovo-cievneho a pohybového aparátu, až po ochorenia hormonálneho pôvodu a choroby pľúc. Pre deti aj dospelých. V každom slovenskom kraji sa takéto vysokošpecializované zariadenia v deväťdesiatych rokoch nachádzali a slovenskí pacienti ich prakticky bezplatne využívali celoročne – nielen po operáciách a v rekonvalescencii, ale aj na udržanie a posilnenie zdravotného stavu v prípadoch chronických zdravotných ťažkostí. Štát sa vtedy staral…. ako to dokázal, to sa dnes zdá temer neuveriteľné, ale staral sa. Navyše, nik vás z nemocnice nevyhadzoval nedoliečeného a nevyliečeného, že by vám z čerstvej operačnej rany ešte trčali chirurgické nite a mokvala rana, ako dnes keď Vás na druhý deň po operácii ženú domov. To vtedy neexistovalo a z nemocnice ste sa vracali v takom stave, že ste na druhý alebo tretí deň mohli v mnohých prípadoch nastúpiť rovno do práce.
Bohužiaľ, nechali sme naše vyspelé zdravotníctvo, ktoré nám závideli aj v cudzine, zakrnieť a ja za to viním všetky vlády, ale najmä tie v rokoch 1999 až 2006. Privatizácia spustošila čo sa len dalo….. Zdravie sa totiž stalo tovarom, dokonca sa tým heslom mnohí oháňali. Spomínam si, ako sa napríklad poslední pacienti v liečebnom dome Helios na Štrbskom plese liečili ešte v roku 2000, ale krátko na to sa to tam zavrelo a spustlo, až sa z Heliosu stala žalostná ruina. Kúpele Hviezdolav a Solisko na brehu plesa sa stali nedostupné, respektíve dostupné len pre extra solventnú klientelu, najradšej zo zahraničia, na komerčnej báze. 1/2
Zdroj telegram
