V širšom ponímaní sa štruktúra NATO skladá z dvoch ?astí – z civilnej (administratívnej) zložky a z vojenskej zložky. Rozhodnutia sa prijímajú len so súhlasom všetkých ?lenských krajín, ktoré majú pri NATO svojich civilných stálych predstavite?ov (ve?vyslanca) a vojenského zástupcu.
História organizácie sa za?ala písa? po druhej svetovej vojne, kedy sa výrazne zmenil pomer síl v Európe. Sovietsky zväz si po ví?azstve nad hitlerovským Nemeckom upev?oval od roku 1945 svoje pozície a svet sa za?al postupne rozde?ova? na dva nezmierite?né bloky. Kroky vedúce k nastoleniu komunistických režimov v krajinách východnej a strednej Európy vyvolávali vo vládnucich kruhoch v Spojených štátoch amerických a v západnej Európe obavy o budúcnos? ?alších štátov starého kontinentu.
Ako prvý vystúpil s výzvou na obranu demokracie britský premiér Winston Churchill. V prejave nazvanom Opory mieru, ktorý predniesol v americkom Fultone 5. marca 1946 vyzval na odpor proti komunistickej ideológii. Hlavným bodom jeho prejavu bola výzva na vytvorenie pevného americko-britského vojenského spojenectva, ktoré malo úspešne vzdorova? sovietskej expanzii.
Už nasledujúci rok, pod dojmom hrozby pri?lenenia Grécka a Turecka do sovietskej sféry vplyvu, vyhlásil americký prezident Harry Truman 12. marca 1947 doktrínu, ktorá znamenala za?iatok budovania systému obrany proti prenikaniu komunizmu do ?alších európskych štátov.
Poradca americkej Republikánskej strany pre zahrani?nopolitické otázky John Foster Dulles navrhol 19. januára 1948 v zahrani?nom výbore amerického Senátu vytvori? protisovietsku koalíciu západoeurópskych krajín. Myšlienku podporila britská a francúzska vláda, ako aj vlády krajín Beneluxu.
D?a 17. marca 1948 vznikol Bruselský pakt piatich európskych krajín – Spojeného krá?ovstva, Francúzska, Belgicka, Holandska a Luxemburska, ktorý zaru?oval jeho signatárom aj automatickú vzájomnú pomoc v prípade ozbrojenej agresie v Európe. O pol roka neskôr sa vytvorila vojenská štruktúra Bruselského paktu.
Ke?že sa ale medzinárodnopolitická situácia zhoršovala, snaha spojencov vytvori? ešte silnejšiu politicko-vojenskú organizáciu silnela. A s ?ou rovnako aj potreba zapoji? do spolo?nej obrany tiež zámorské krajiny USA a Kanadu. Legislatívne práce na vytvorení zmluvných základov potrebných na vznik Severoatlantickej aliancie sa zintenzívnili.
D?a 4. apríla 1949 ministri zahrani?ných vecí 12 zakladajúcich štátov Aliancie podpísali tzv. Washingtonskú zmluvu, na základe ktorej vznikla nová vojenská organizácia Severoatlantická aliancia.
Zakladajúcimi ?lenmi NATO boli Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Spojené krá?ovstvo, Spojené štáty americké a Taliansko. V roku 1952 sa pridali Grécko a Turecko. Aliancia sa v roku 1955 rozšírila o Nemecko, v roku 1982 o Španielsko. ?esko, Ma?arsko a Po?sko vstúpili do NATO v roku 1999.
V rámci najvä?šieho rozšírenia Severoatlantickej aliancie sa jej ?lenmi v roku 2004 stali Slovensko, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko. V roku 2009 prijalo NATO medzi seba balkánske krajiny Albánsko a Chorvátsko. Nasledovali ?alšie dve balkánske krajiny – v roku 2017 ?ierna Hora a v roku 2020 Severné Macedónsko. V roku 2023 vstúpilo do NATO Fínsko a zatia? posledným, v poradí 32. ?lenským štátom Severoatlantickej aliancie sa 7. marca stalo Švédsko.
Prvým generálnym tajomníkom NATO bol v rokoch 1952 až 1957 lord Hastings Lionel Ismay zo Spojeného krá?ovstva, pod?a ktorého úlohou Aliancie bolo „udrža? Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi“. V sú?asnosti je na ?ele Severoatlantickej aliancie bývalý dvojnásobný nórsky premiér Jens Stoltenberg, ktorý sa ujal funkcie 1. októbra 2014.
Zdroj feed teraz.sk
