Na Slovensku sa koná totiž najväčšie futbalové podujatie, ktoré môže naša krajina zorganizovať. Majstrovstvá Európy do 21 rokov. Na trávnikoch behajú mladé talenty, z ktorých môžu byť o pár rokov veľké hviezdy svetového futbalu. Ako správny fanúšik som tu, na zápase.
Akurát mi z tejto celej vstupnej procedúry vysmädlo. Postavím sa do radu. Pozerám sa na cenník a vidím, že nič nevidím. Vytiahol som z podozrivého puzdra okuliare a pri pohľade na ceny aj ľutujem, že vidím. Minerálka za štyri eurá, do toho vratný pohár za ďalšie tri. Pri pohľade na osemeurovú cigánsku mi zaplakala aj moja peňaženka. Ako sa hovorí, keď si hladný, nie si to ty. Tak som pri platení zatvoril oči a tváril sa, že sa skutok nestal.
Sadám si na moje miesto a sledujem futbalistov, ako sa rozcvičujú. Suchú cigánsku mi aspoň trochu dochucujú moje slzy pri pomyslení, že som za to zaplatil osem eur. Je desať minút do zápasu a do môjho radu sa rúti muž väčších rozmerov. Vidím, ako mu pot steká po čele. Nechýbalo veľa a moja minerálka mohla byť ochutená práve týmto potom. Zákon schválnosti sa nezaprie a sadá si rovno vedľa mňa. Pomaličky sa snažím zmieriť s tým, že budem celý zápas sedieť na polovici stoličky.
Pri znení štátnej hymny sa modlím, aby ma muž so zástavou slovenskej vlajky netrafil do hlavy. V duchu prepočítavam, koľko by som musel zaplatiť za nové okuliare. Našťastie som spievanie hymny prežil živý a zdravý, rozhodca zapískal do píšťalky a zápas sa začína. Atmosféra je prvých pár sekúnd elektrizujúca. Na všetky moje starosti zabúdam.
No objavujem nový problém.
V strede tribúny za slovenským brankárom sa nachádza muž s megafónom v ruke. Z moci, ktorú si sám zveril, sa rozhodol, že bude koordinovať pokriky fanúšikov. Má so sebou aj sprievod bubeníkov. Celý štadión skanduje „Slovensko! Slovensko!“ Muž s megafónom sa ale rozhodol kričať „My chceme gól.“ Do jeho pokriku sa pridávajú aj bubeníci. Po pár minútach zisťujem, že tento samozvolený hlásateľ má asi taký rešpekt a autoritu ako mladá mamička s modernými výchovnými metódami, keď svojmu dieťaťu už desiatykrát pokojným hlasom hovorí, aby zjedlo za lyžicu odporne páchnúceho špenátu….
Bubeníci bubnujú ako o život. Pri ich rytme má človek miestami pocit, že je stredoveký rytier a počúva bubny pri boji za svojho kráľa. Zvyšok fanúšikov sa do kreatívnych pokrikov „rešpektovaného“ hlásateľa nezapája. Zmôžu sa iba na tlieskanie. Aby som nebol iba kritický, treba povedať, že počuť tlieskať celý štadión má niečo do seba…
Áno, áno, naštval ma pán s megafónom a jeho sprievod bubeníkov, ktorí mali svoju vlastnú futbalovú bublinu. Taktiež som po zápase zistil, že mi niekto ukradol môj vratný pohár. Takže som na charitu niekomu nedobrovoľne prispel tri eurá. Čo z toho vyplýva? To, že jedna minerálka na futbale ma vyšla na sedem eur. Ako sa však ukázalo, nechať jediný stánok na vrátenie pohárov bolo mimoriadne málo prezieravé. Ľudia zbytočne stáli desiatky minút po zápase v rade s prázdnymi pohármi v rukách… Ja som nemusel a zlodej si to aspoň odstál. Ak sa, pravda, nepredbehol. Lebo kto kradne, ten sa aj predbieha v rade, nie?
Aj tak som prišiel aj na ďalší zápas. A aj na ten nasledujúci… Lebo tí chlapci na ihrisku fakt bojovali. Škoda, že naša reprezentácia nemá také skalné jadro fanúšikov, ktorí by robili nezabudnuteľnú atmosféru počas celého zápasu. Tí futbalisti by si to za predvedený výkon zaslúžili. Je až divné povedať, že sme nehrali zle, keď sme prehrali dva zápasy z troch. Ale je to tak.
Zdroj feed teraz.sk
