D?a 8. apríla 2025 sa v meste?ku Myrtle Bank v Austrálii dožíva 99 rokov najstarší a vôbec najplodnejší slovenský historik František Vnuk.
Je rodákom z obce ?ervený Hrádok (kedysi Verešvár). Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) študoval hutníctvo na Vysokej škole banskej v Ostrave. Ke? sa pomery po „ví?aznom Februári“ stali neznesite?né, rozhodol sa, spolu s dvoma priate?mi, študentmi, Moravákmi, o útek do Rakúska. Podaril sa im v úseku medzi Znojmom a Mikulovom. Na ostro stráženej hranici ich však mohli pokojne aj zastreli?. Ak by ich chytili, ?akali by všetkých troch Jáchymovské bane a po prepustení robotnícka kariéra. Prozrete?nos? však Vnuka v roku 1950 doviedla do Austrálie. Tu sa rozbiehal ako robotník. Od r. 1952 pokra?oval v prerušenom štúdiu hutníctva v technologickom inštitúte, ktorý je dnes sú?as?ou University of Adelaide. Ke?že tu vynikal, dostal v r. 1955 ponuku zamestna? sa ako asistent a napokon tu ostal až do dôchodku (1985).Popri tom študoval matematiku a fyziku na Fakulte prírodných vied a tiež dejiny a politické vedy na Univerzite v Adelaide (1955 – 1960). Došlo tak k zvláštnej symbióze: na technických vedách si vybudoval živobytie, srdce ho však ?ahalo k vedám spolo?enským, osobitne k histórii. V r. 1956 sa oženil a s manželkou Annou, írskeho pôvodu, mali osem detí, z toho jeden syn sa stal k?azom.
Dnešný ?lovek by sa mohol spýta?, kde bral ?as na to?ko aktivít? Zdá sa, že pramenili z jeho zanietenia. Vnuk bol sú?as?ou generácie, ktorá zažila národný rozlet v prvej SR.
V rozhovore pre Ústav pamäti národa spomínal na radostné chvíle vyhlásenia Slovenského štátu, ktoré prežil ako gymnazista v Zlatých Moravciach. Práve šes? rokov skúseností so samostatnos?ou ovplyvnila mnohých, ktorí už neboli ochotní vráti? sa pod ?eský chomút, tobôž v ?ervenom nátere. Ba ?o viac, príslušníci tejto generácie cítili povinnos? vyda? svedectvo, ako to bolo naozaj. Kým domáci autori sa predbiehali v prejavoch oddanosti Prahe a Moskve, a v budovaní vlastnej kariéry, Vnuk študoval v západných archívoch, publikoval a bol v styku s najvä?šími osobnos?ami prvej SR a exilu. Vydával ?lánky a štúdie, ktoré sa ?u?om doma nesmeli dosta?, no preverení súdruhovia ich študovali doslova pod lupou. Nahá?ali im strach. Napriek tomu, že doma mali všetko pevne v rukách a nad sebou ešte aj ochranu sovietskeho atómového dáždnika, báli sa každého tla?eného slova, ktoré nemali pod kontrolou. Desili ich preto ešte aj brožúry vychádzajúce na druhom konci zemegule…
Vnukovo dielo je úctyhodné. Vydal vyše 30 kníh, po?et štúdií a ?lánkov sa ani nedá zráta?, iba sa odhaduje na tri tisíc. Niet azda exilového ?asopisu, v ktorom by nezanechal svoju pe?a?. Za všetky tituly treba vyzdvihnú? faktami nabitú monografiu Slovensko v rokoch 1945 – 1948, ktorá nedávno vyšla v novom šate, z iniciatívy Dr. Rydla.
Ve?kos? historika, vedca, však nie je iba v tom, že vyniká vo svojom odbore. Vedec, ako ur?itá spolo?enská autorita, je povinný vo vážnych chví?ach pozdvihnú? aj svoj ob?iansky hlas. Robil to aj F. Vnuk. Tak sa zapojil napr. do ?innosti Svetového kongresu Slovákov. Po návrate domov zas do budovania druhej Slovenskej republiky i do obnovy cirkvi. Hovoril tam, kde biskupi i mnohí katolícki intelektuáli ml?ali. Ešte i v kme?ovskom veku sa nebál ozva? sa vo?i novodobým Herodesom. Spome?me aspo? jeden z prípadov. V apríli 2017 ve?vyslanec štátu Izrael v SR hrubo prekro?il diplomatické konvencie a zaúto?il na organizátorov i ú?astníkov vedeckej konferencie o Msgr. Tisovi, ktorú organizovalo Nitrianske biskupstvo, a tým aj na slobodu slova a vedeckého výskumu v krajine, kde je ako diplomat iba hos?om. Biskupská konferencia, politici i tzv. ochrancovia práv ml?ali – jediným, kto sa vo?i tejto nehoráznosti a bezo?ivosti ohradil, bol František Vnuk z Austrálie. Napokon, biskupi ml?ia aj dnes, ke? divadelno-komediantská lobby robí – v spolupráci s predstavite?mi KDH – z ich oltárneho spolubrata, stato?ného k?aza, masového vraha už aj na billboardoch…
V poslednom rozhovore pre ?asopis Pamä? národa v septembri 2012 Vnuk vystihol, ?o je najvä?ším problémom dnešnej SR: chýba jej slovenský duch. Zárove? tu zanechal aj odkaz: „Úcta za?ína sebaúctou. Nesmieme dovoli?, aby nám cudzí ur?ovali a predpisovali, koho si máme ucti?, koho odsúdi?, ?o máme ?íta?, ako si máme vlastnú históriu interpretova?. To nezodpovedá postaveniu sebavedomého, dospelého, kultúrneho národa.“
Slovenské príslovie hovorí: „Do vysokých stromov hromy bijú“. V mojej rodnej obci má trochu modifikovanú podobu – „Do žih?avy hrom neuderí“. Profesor Vnuk si tých úderov i p?uvancov spoza rohu užil dos?. Najmä od vlastných. Nikdy sa však nimi nenechal vyko?aji?, ?i vyprovokova?. Pokra?oval v práci, ?o jeho nepriate?ov štvalo najviac. V 90. rokoch, po návrate, sa vrhol na domáci archívny výskum. Vydával populariza?né knihy. Aj stovkami prednášok a besied po celej krajine otváral ob?anom pomyselné trináste komnaty histórie. Prednášal na Teologickej fakulte a ob?as sa dostal aj do televízie. Prispieval do najpopulárnejšieho denníka Slovenská republika. Úzko spolupracoval aj s bývalými politickými väz?ami. Ke?že však jeho ?innos? nebezpe?ne dvíhala historické a národné povedomie, musel by? odstavený. Po vlastnej linke však pokra?oval. A ešte i dnes, vo veku 99 rokov, je ?inný. K 60. výro?iu smrti spišského biskupa a martýra Jána Vojtaššáka pripravil nové vydanie jeho pamätí pod názvom „Môj životopis“.
Jeho zásluhy o cirkev ocenil pápež Ján Pavol II., ke? mu v r. 1996 udelil rytiersky rad sv. Gregora Ve?kého.
Ak by takúto osobnos? mali iné národy ?i cirkvi, vysoko by si ju uctili. Slovensko je však už nesvojprávna krajina, jeho meno sa už vyzdvihova? nesmie. Ba nesmie sa ani spomenú?. A azda práve na systematickom vytes?ovaní osobnosti možno vidie? duchovnú kolonizáciu, priam genetickú zmenu národa za posledných 25 rokoch.
Dúfajme, že predstavitelia štátu, o vznik ktorého sa zaslúžil, budú ma? záujem aspo? o jeho vzácny celoživotný archív…
Zdroj feed zsi.sk
