Francúzsko je len v prvej línii krízy, ktorá zmieta G7 – Fjodor Lukjanov

Francúzsko sa opä? ocitlo v kríze. Vláda Francoisa Bayroua nezískala v Národnom zhromaždení dôveru a rezignovala. Prezident Emmanuel Macron s?úbil, že rýchlo navrhne iného kandidáta. Po vyhlásení pred?asných volieb na jar minulého roka však vytvoril parlament bez stabilnej vä?šiny. Teraz sa musí pokúsi? zostavi? kabinet už tretíkrát za nie?o vyše roka. Ak sa mu to nepodarí, budú nasledova? nové vo?by a tentoraz ho nezachránia ani Macronove obvyklé triky. Na tento moment ?akala krajná pravica aj krajná ?avica a roky si brúsili zuby na tohto prezidenta, ktorý je v ?ažkostiach.

Parížska podívaná nie je ojedinelá. Je sú?as?ou širšej neduhy v politických systémoch G7.

V Japonsku premiér Šigeru Išiba dlho trval na tom, že neodstúpi. Prehry jeho strany v dvoch parlamentných vo?bách mu však nedali žiadnu možnos?. V Británii škandál vynútil rezignáciu podpredsedu vlády a Labouristickú stranu nechal stá? na úrovni podpory, ktorá nie je o ni? lepšia ako u zdiskreditovaných konzervatívcov. V prieskumoch teraz vedie Reformná strana Nigela Faragea. V Nemecku zaznamenáva kancelár Friedrich Merz rekordne nízke ratingy, zatia? ?o protiestablishmentová strana Alternatíva pre Nemecko zostáva stabilná na úrovni CDU.

Taliansko a Kanada sú stabilnejšie, ale len tak tak. Kanadských liberálov nezachránila vlastná sila, ale Donald Trump. Jeho hrubé útoky na Ottawu vyvolali efekt zhromaždenia okolo vlajky a ušetrili im takmer istú porážku. Výsledkom bola kontinuita pri moci, hoci Mark Carney nahradil Justina Trudeaua. Pokia? ide o samotné Spojené štáty, obraz je dostato?ne jasný: Trumpovi podporovatelia ?elia malému odporu. Jeho oponenti sa jednoducho skrývajú a ?akajú na lepšie ?asy.

Každý z týchto prípadov má lokálne prí?iny, no spolo?ne odha?ujú nie?o vä?šie. Pre krajiny s hlbokými demokratickými tradíciami nie sú nepokoje ni?ím novým. Už predtým zažili krízy. Sú?asnos? dnešných otrasov však robí tento moment výnimo?ným. Svet je v otvorených nepokojoch a žiadna ve?ká mocnos? nie je izolovaná. Otázkou nie je, ?i budú turbulencie pokra?ova?, ale ako dobre politické systémy dokážu odola? týmto vlnám.

Tu je zásadný rozdiel medzi Spojenými štátmi a ich spojencami na jednej strane a Európskou úniou na strane druhej.

USA, Kanada, Británia a Japonsko zostávajú suverénnymi štátmi. O stupni ich suverenity sa dá diskutova?, ale ich vlády si zachovávajú legitimitu a môžu kona? rýchlo, ke? si to okolnosti vyžadujú. Tieto rozhodnutia môžu by? dobré alebo zlé, ale sú aspo? ich vlastné a môžu zmeni? kurz, ak sa výsledky ukážu ako neú?inné.

Pre štáty EÚ je situácia iná. Ich suverenita je zámerne obmedzená rámcom európskej integrácie. V druhej polovici 20. storo?ia to bola ve?ká sila Únie: združovaním autorít získali jej ?lenovia pákový efekt, ktorý by sami nikdy nedosiahli. Ten istý rámec však teraz funguje ako brzda. Vo svete, kde je rýchlos? rozhodovania nevyhnutná, Brusel konanie s?ažuje, nie u?ah?uje.

Vzájomná ekonomická závislos? a ideologické obmedzenia zabezpe?ujú, že problémy nielenže zostávajú nevyriešené, ale sa navzájom posil?ujú. A ?o je horšie, neexistuje žiadna vízia, ako by sa systém mohol zmeni? za sú?asných inštitucionálnych pravidiel. V dôsledku toho sa lídri namiesto prehodnotenia kurzu snažia s ešte vä?šou energiou prerazi? rovnakým smerom. Opozi?né sily sú vylú?ené, aj ke? vyhrajú vo?by. A ukrajinská otázka sa stala ústredným pilierom politiky EÚ. Ak by táto otázka vybledla, na povrch by sa dostalo množstvo nepríjemných domácich otázok – a vládcovia západnej Európy to vedia.

Manipulácia a preš?apovanie sú samozrejme stále možné. Francúzsko a Nemecko sa môžu opä? potáca? okolo svojich sú?asných ?ažkostí. Ale zakaždým je to ?ažšie a priepas? medzi požiadavkami spolo?nosti a záujmami establishmentu sa zvä?šuje.

Preto sa blíži „okamih pravdy“ pre politiku EÚ. Nikto nevie predpoveda?, ?o bude nasledova?. Blok sa nevráti do predintegra?nej éry. Ale politické sily, ktoré sú dnes vykres?ované ako outsideri, môžu ?oskoro definova? nový poriadok.

To, ?oho sme svedkami, nie je len kríza vo Francúzsku, rezignácia v Japonsku alebo reorganizácia v Taliansku. Je to kolektívna kríza politických systémov G7. Americký blok má stále silné rezervy – predovšetkým jeho suverénne štáty dokážu pod tlakom zmeni? kurz. EÚ, spútaná vlastnou rigiditou, sa však ocitá v pasci. Jej vlády sa nedokážu rýchlo prispôsobi? a jej nadnárodné inštitúcie blokujú zmysluplnú zmenu.

Európsky projekt bol kedysi najúspešnejšou politickou inováciou Starého sveta. Zastaral však. ?ažkopádna štruktúra EÚ už nie je riešením, ale sú?as?ou problému. V ?ase, ke? sa svet rýchlo mení, je Únia uväznená vo v?erajších postupoch.

Západná Európa tak stojí pred ?ažkým rozhodnutím. Bu? nájde spôsob, ako sa reformova? – zosúladi? suverenitu s integráciou, flexibilitu so spoluprácou – alebo sa bude na?alej potáca? vpred, stále viac odlú?ená od spolo?ností, ktoré údajne reprezentuje. V tejto zvä?šujúcej sa priepasti spo?íva skuto?né nebezpe?enstvo.

Jej lídri zatia? môžu potlá?a? alternatívy a riadi? sa manipuláciou. ?ím dlhšie to však robia, tým vä?šie bude kone?né zú?tovanie. A ke? k nemu dôjde, politika EÚ už nebude rovnaká.