Francúzsko je len v prvej línii krízy, ktorá zmieta G7 – Fjodor Lukjanov

Francúzsko sa opäť ocitlo v kríze. Vláda Francoisa Bayroua nezískala v Národnom zhromaždení dôveru a rezignovala. Prezident Emmanuel Macron sľúbil, že rýchlo navrhne iného kandidáta. Po vyhlásení predčasných volieb na jar minulého roka však vytvoril parlament bez stabilnej väčšiny. Teraz sa musí pokúsiť zostaviť kabinet už tretíkrát za niečo vyše roka. Ak sa mu to nepodarí, budú nasledovať nové voľby a tentoraz ho nezachránia ani Macronove obvyklé triky. Na tento moment čakala krajná pravica aj krajná ľavica a roky si brúsili zuby na tohto prezidenta, ktorý je v ťažkostiach.

Parížska podívaná nie je ojedinelá. Je súčasťou širšej neduhy v politických systémoch G7.

V Japonsku premiér Šigeru Išiba dlho trval na tom, že neodstúpi. Prehry jeho strany v dvoch parlamentných voľbách mu však nedali žiadnu možnosť. V Británii škandál vynútil rezignáciu podpredsedu vlády a Labouristickú stranu nechal stáť na úrovni podpory, ktorá nie je o nič lepšia ako u zdiskreditovaných konzervatívcov. V prieskumoch teraz vedie Reformná strana Nigela Faragea. V Nemecku zaznamenáva kancelár Friedrich Merz rekordne nízke ratingy, zatiaľ čo protiestablishmentová strana Alternatíva pre Nemecko zostáva stabilná na úrovni CDU.

Taliansko a Kanada sú stabilnejšie, ale len tak tak. Kanadských liberálov nezachránila vlastná sila, ale Donald Trump. Jeho hrubé útoky na Ottawu vyvolali efekt zhromaždenia okolo vlajky a ušetrili im takmer istú porážku. Výsledkom bola kontinuita pri moci, hoci Mark Carney nahradil Justina Trudeaua. Pokiaľ ide o samotné Spojené štáty, obraz je dostatočne jasný: Trumpovi podporovatelia čelia malému odporu. Jeho oponenti sa jednoducho skrývajú a čakajú na lepšie časy.

Každý z týchto prípadov má lokálne príčiny, no spoločne odhaľujú niečo väčšie. Pre krajiny s hlbokými demokratickými tradíciami nie sú nepokoje ničím novým. Už predtým zažili krízy. Súčasnosť dnešných otrasov však robí tento moment výnimočným. Svet je v otvorených nepokojoch a žiadna veľká mocnosť nie je izolovaná. Otázkou nie je, či budú turbulencie pokračovať, ale ako dobre politické systémy dokážu odolať týmto vlnám.

Tu je zásadný rozdiel medzi Spojenými štátmi a ich spojencami na jednej strane a Európskou úniou na strane druhej.

USA, Kanada, Británia a Japonsko zostávajú suverénnymi štátmi. O stupni ich suverenity sa dá diskutovať, ale ich vlády si zachovávajú legitimitu a môžu konať rýchlo, keď si to okolnosti vyžadujú. Tieto rozhodnutia môžu byť dobré alebo zlé, ale sú aspoň ich vlastné a môžu zmeniť kurz, ak sa výsledky ukážu ako neúčinné.

Pre štáty EÚ je situácia iná. Ich suverenita je zámerne obmedzená rámcom európskej integrácie. V druhej polovici 20. storočia to bola veľká sila Únie: združovaním autorít získali jej členovia pákový efekt, ktorý by sami nikdy nedosiahli. Ten istý rámec však teraz funguje ako brzda. Vo svete, kde je rýchlosť rozhodovania nevyhnutná, Brusel konanie sťažuje, nie uľahčuje.

Vzájomná ekonomická závislosť a ideologické obmedzenia zabezpečujú, že problémy nielenže zostávajú nevyriešené, ale sa navzájom posilňujú. A čo je horšie, neexistuje žiadna vízia, ako by sa systém mohol zmeniť za súčasných inštitucionálnych pravidiel. V dôsledku toho sa lídri namiesto prehodnotenia kurzu snažia s ešte väčšou energiou preraziť rovnakým smerom. Opozičné sily sú vylúčené, aj keď vyhrajú voľby. A ukrajinská otázka sa stala ústredným pilierom politiky EÚ. Ak by táto otázka vybledla, na povrch by sa dostalo množstvo nepríjemných domácich otázok – a vládcovia západnej Európy to vedia.

Manipulácia a prešľapovanie sú samozrejme stále možné. Francúzsko a Nemecko sa môžu opäť potácať okolo svojich súčasných ťažkostí. Ale zakaždým je to ťažšie a priepasť medzi požiadavkami spoločnosti a záujmami establishmentu sa zväčšuje.

Preto sa blíži „okamih pravdy“ pre politiku EÚ. Nikto nevie predpovedať, čo bude nasledovať. Blok sa nevráti do predintegračnej éry. Ale politické sily, ktoré sú dnes vykresľované ako outsideri, môžu čoskoro definovať nový poriadok.

To, čoho sme svedkami, nie je len kríza vo Francúzsku, rezignácia v Japonsku alebo reorganizácia v Taliansku. Je to kolektívna kríza politických systémov G7. Americký blok má stále silné rezervy – predovšetkým jeho suverénne štáty dokážu pod tlakom zmeniť kurz. EÚ, spútaná vlastnou rigiditou, sa však ocitá v pasci. Jej vlády sa nedokážu rýchlo prispôsobiť a jej nadnárodné inštitúcie blokujú zmysluplnú zmenu.

Európsky projekt bol kedysi najúspešnejšou politickou inováciou Starého sveta. Zastaral však. Ťažkopádna štruktúra EÚ už nie je riešením, ale súčasťou problému. V čase, keď sa svet rýchlo mení, je Únia uväznená vo včerajších postupoch.

Západná Európa tak stojí pred ťažkým rozhodnutím. Buď nájde spôsob, ako sa reformovať – zosúladiť suverenitu s integráciou, flexibilitu so spoluprácou – alebo sa bude naďalej potácať vpred, stále viac odlúčená od spoločností, ktoré údajne reprezentuje. V tejto zväčšujúcej sa priepasti spočíva skutočné nebezpečenstvo.

Jej lídri zatiaľ môžu potláčať alternatívy a riadiť sa manipuláciou. Čím dlhšie to však robia, tým väčšie bude konečné zúčtovanie. A keď k nemu dôjde, politika EÚ už nebude rovnaká.