Stala sa symbolom povojnovej revolty mládeže a odvahy slobodne písať o vzťahoch a láske. Preslávli ju najmä romány Čarovné oblaky a Zrkadlo.
Francoise Delphine Quoirezová, ako znie jej pôvodné meno, sa narodila do bohatej rodiny 21. júna 1935 v obci Cajarc na juhozápade Francúzska. Pseudonym Saganová si vybrala podľa postavy z knihy Marcela Prousta „Hľadanie strateného času“. Rada si užívala život a rozhadzovala peniaze. Milovala hazard a rýchle autá. „Budem žiť zle, keď nebudem písať, a budem písať zle, keď nebudem žiť,“ hovorila „Coco Chanel“ francúzskej literatúry.
Jej hlavnou a jedinou témou boli ľudské city a emócie. Všetky Saganovej knihy sú o láske, zvyčajne prináša na scénu milostné trojuholníky. Jej ženské postavy si rady vyberajú starších milencov a hrdinovia trpia osamelosťou. Vo Francúzsku sa predalo 30 miliónov jej kníh, ktoré boli preložené do 15 jazykov.
Dcéra priemyselníka, roztržitá študentka prípravného kurzu na vysokú školu, na jar 1954 vložila vydavateľovi René Julliardovi do poštovej schránky rukopis románu o študentke, ktorá premyslene zničí vzťah dvoch ľudí, ktorý by pre ňu a aj jej otca mohol znamenať šťastie. Napísala ho za 32 dní v kaviarňach na parížskom bulvári Saint-Michel. O niekoľko mesiacov neskôr dielo vtrhlo do literárneho sveta. Knihu s názvom „Dobrý deň, smútok“ vydali v náklade 3000 výtlačkov, o rok neskôr sa z nej predalo už 850.000 kusov.
„Autentické, úplne pravdivé, prirodzený talent, rovnako poéma ako román, nijaký falošný tón,“ nešetrili pochvalami kritici. Ozývali sa však aj odsudzujúce hlasy. Napriek tomu prvý román vyniesol Saganovej cenu kritiky. Slovenskí čitatelia si ho mohli po prvý raz prečítať už v roku 1958. Z jej ďalšej tvorby do slovenčiny preložili napríklad životopisný román „Sarah Bernhardtová“, v roku 2006 vyšla kniha, ktorá nesie názov jej dvoch románov: „Trochu slnka v studenej vode“ a „Zázračné oblaky“.
Mondénne a umelecké prostredie, milostné vzťahy, duchovné dezilúzie časti povojnovej generácie neveriacej v nič, opustenosť alebo nepochopenie medzi mužom a ženou boli témami i jej ďalších románov a poviedok („Máte radi Brahmsa?“, „Hodvábne oči“, „Zrkadlo“) a divadelných hier („Zámok vo Švédsku“, „Niekedy aj husle“).
V roku 2019 vyšiel Saganovej vo Francúzsku nový, dovtedy nevydaný a nedokončený román s názvom „Temné zákutia srdca“. Stalo sa tak 65 rokov po jej slávnom debute a 15 rokov po jej smrti. Fotokópiu rukopisu objavil jej syn Denis Westhoff.
Saganová bola dvakrát vydatá. Jej prvým manželom bol o 20 rokov starší Guy Schoeller. Zosobášili sa v roku 1958, rozviedli o dva roky neskôr. Druhýkrát sa vydala v roku 1962 za Američana Boba Westhoffa. Zväzok vydržal približne rok, rozviedli sa v roku 1963. Zo vzťahu sa narodil jej jediný syn Denis.
Saganová sa stala prototypom rebelky, ktorú ovplyvnili jazz a existencializmus. Písala, aby sa uživila, zomrela takmer chudobná. Čelila súdnym procesom, poslednému ešte dva roky pred smrťou, keď dostala podmienečný trest za daňové úniky.
Francoise Saganová zomrela 24. septembra 2004 vo veku 69 rokov vo francúzskej obci Équemauville. Pozostatky na základe jej priania spopolnili. Pochovali ju v rodnom Cajarcu do hrobky s bývalým manželom Robertom Westhoffom a niekdajšou milenkou Peggy Rocheovou. Na pohrebe sa zišla svetová umelecká elita.
„Bola vodcovskou postavou svojej generácie a pomohla zlepšiť postavenie žien vo Francúzsku. S jej odchodom stráca Francúzsko jednu z najlepších a najcitlivejších spisovateliek. S citom a bystrosťou odhaľovala ducha a vášne ľudského srdca,“ vyhlásil po jej úmrtí vtedajší francúzsky prezident Jacques Chirac.
V roku 2008 sa búrlivý život francúzskej spisovateľky stal námetom filmu „Nehanebné lásky Francoise Saganovej“ v hlavnej úlohe so Sylvie Testudovou. Podľa jej literárnych diel vzniklo tiež viacero filmových adaptácií. Sama režírovala jeden film („Les Fougeres bleues“ z roku 1977) a v niekoľkých si aj zahrala.
Zdroj feed teraz.sk
