Za jej schválenie hlasovalo 370 europoslancov, proti bolo 282 a zdržalo sa 36, potrebný bol nadpolovi?ný po?et odovzdaných hlasov. Novú EK by teraz mala oficiálne vymenova? kvalifikovanou vä?šinou Európska rada a do funkcie na roky 2024 – 2029 by mala nastúpi? od 1. decembra.
Medzi najvä?šie ciele druhej Komisie predsední?ky Ursuly von der Leyenovej patrí posilni? konkurencieschopnos? a obranu Európskej únie. V popredí ostáva aj boj proti klimatickým zmenám.
Funkciu podpredsedov EK budú zastáva?: Teresa Riberová (Španielsko) – Výkonná podpredsední?ka pre ?istú, spravodlivú a konkurencieschopnú transformáciu; Henna Virkkunenová (Fínsko) – Výkonná podpredsední?ka pre technologickú suverenitu, bezpe?nos? a demokraciu; Stéphan Séjourné (Francúzsko) – Výkonný podpredseda pre prosperitu a priemyselnú stratégiu; Roxana Minzatuová (Rumunsko) – Výkonná podpredsední?ka pre ?udí, zru?nosti a pripravenos?; Raffaele Fitto (Taliansko) – Výkonný podpredseda pre súdržnos? a reformy a Kaja Kallasová (Estónsko) – Vysoká predstavite?ka EÚ pre zahrani?né veci a bezpe?nostnú politiku.
Zvyšných 20 eurokomisárov navrhla von der Leyenová pre nasledovnú agendu (pod?a abecedného zoznamu krajín): Hadja Lahbibová (Belgicko) – Komisárka pre pripravenos?, krízové riadenie a rovnos?; Ekaterina Zacharievová (Bulharsko) – Komisárka pre startupy, výskum a inovácie; Kostas Kadis (Cyprus) – Komisár pre rybolov a oceány; Jozef Síkela (?R) – Komisár pre medzinárodné partnerstvá a Dan Jrgensen (Dánsko) – Komisár pre energetiku a bývanie.
Apostolos Tzitzikostas (Grécko) – Komisár pre udržate?nú dopravu a cestovný ruch; Wopke Hoekstra (Holandsko) – Komisár pre klímu, bezuhlíkové hospodárstvo a ?istý rast; Dubravka Šuicová (Chorvátsko) – Komisárka pre Stredomorie; Michael McGrath (Írsko) – Komisár pre demokraciu, spravodlivos? a právny štát a Andrius Kubilius (Litva) – Komisár pre obranu a vesmírnu agendu.
Valdis Dombrovskis (Lotyšsko) – Komisár pre hospodárstvo a produktivitu, implementáciu a zjednodušenie; Christophe Hansen (Luxembursko) – Komisár pre po?nohospodárstvo a potravinárstvo; Olivér Várhelyi (Ma?arsko) – Komisár pre zdravie a dobré životné podmienky zvierat; Glenn Micallef (Malta) – Komisár pre medzigenera?nú spravodlivos?, mládež, kultúru a šport a Piotr Serafin (Po?sko) – Komisár pre rozpo?et, boj proti podvodom a verejnú správu.
Maria Luísová Albuquerquová (Portugalsko) – Komisárka pre finan?né služby a investície; Magnus Brunner (Rakúsko) – Komisár pre vnútorné veci a migráciu; Maroš Šef?ovi? (SR) – Komisár pre obchod, hospodársku bezpe?nos?, medziinštitucionálne vz?ahy a transparentnos?; Marta Kosová (Slovinsko) – Komisárka pre rozširovanie a Jessika Roswallová (Švédsko) – Komisárka pre životné prostredie, ochranu vody a obehové hospodárstvo.
The new European Commission led by Ursula von der Leyen has been approved!
Today the European Parliament voted on the new college of commissioners, which will he proposing EU policies for the next five years. pic.twitter.com/SoLhejHnQq
— European Parliament (@Europarl_EN) November 27, 2024
Profil šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej
TASR prináša profil predsední?ky Európskej komisie (EK) Ursuly von der Leyenovej, ktorá zastáva tento post druhé funk?né obdobie.
Ursula Gertrud von der Leyenová, rodená Albrechtová, sa narodila 8. októbra 1958 v belgickej obci Ixelles v bruselskom regióne ako tretie zo siedmich detí. Jej otec Ernst Albrecht v tom ?ase pracoval pre Európske spolo?enstvo. Rodina tam žila až do jej 13 rokov. V roku 1971 sa pres?ahovala do meste?ka Lehrte v nemeckom Dolnom Sasku. Ernst Albrecht tam vstúpil do politiky ako regionálny poslanec za kres?anskú demokraciu, neskôr sa stal premiérom Dolného Saska a vo funkcii zotrval až 14 rokov (1976 – 1990).
Po maturite na gymnáziu v Lehrte študovala archeológiu (1976 – 1977). V roku 1977 zmenila pôvodný študijný odbor na národohospodárstvo a ekonomiku, ktoré študovala na univerzite v Göttingene, Münsteri a v Londýne. V roku 1980 za?ala v Hannoveri študova? medicínu, štúdium ukon?ila v roku 1987 štátnou skúškou. V roku 1991 získala titul doktorka medicíny.
V roku 1986 sa vydala za profesora medicíny a podnikate?a Heika von der Leyena. Spolo?ne majú sedem detí, ktoré sa narodili v rokoch 1987 – 1999. V rokoch 1992 – 1996 žila s rodinou v Kalifornii, kde jej manžel pôsobil na univerzite v Stanforde.
?lenkou Kres?anskodemokratickej únie Nemecka (CDU) sa stala v roku 1990, od novembra 2010 do novembra 2019 bola podpredsední?kou CDU.
V rokoch 2003 – 2005 zastávala post ministerky sociálnych vecí, žien, rodiny a zdravia v spolkovej krajine Dolné Sasko. V prvej vláde kancelárky Angely Merkelovej viedla v rokoch 2005 – 2009 ministerstvo pre rodinu, seniorov, ženy a mládež. Od novembra 2009 do roku 2013 bola ministerkou práce a sociálnych vecí v druhej vláde Merkelovej a od 17. decembra 2013 do 17. júla 2019 stála ako prvá žena v histórii Nemecka na ?ele ministerstva obrany. Na domácej pôde však ?elila kritike za nízku bojaschopnos? nemeckej armády (Bundeswehr).
Ursula von der Leyenová, blízka spolupracovní?ka a priate?ka Angely Merkelovej, je považovaná za neoblomnú stúpenky?u európskej integrácie. V roku 2011 definovala svoju víziu ako „Spojené štáty európske v duchu federálnych štátov ako Švaj?iarsko, Nemecko alebo USA“.
Do funkcie predsední?ky Európskej komisie (EK) ju 2. júla 2019 navrhla Európska rada. Európsky parlament (EP) jej nomináciu potvrdil 16. júla 2019 – získala hlasy 383 europoslancov zo 747 prítomných, proti bolo 327 a 22 sa zdržalo hlasovania. Funkcie sa ujala 1. decembra 2019 ako prvá žena v histórii na ?ele EK.
Po?as piatich rokov riešila v predsedníckom kresle sériu kríz: brexit, pandémiu ochorenia COVID-19, ruskú agresiu na Ukrajine, ale aj obchodné spory so Spojenými štátmi a s ?ínou.
Zámer uchádza? sa o druhý mandát na ?ele exekutívy EÚ oznámila 19. februára 2024 na zasadnutí Kres?anskodemokratickej únie (CDU) v Berlíne. Ursula von der Leyenová však ?elí obvineniam v súvislosti s netransparentným nákupom vakcín proti ochoreniu COVID-19.
De? pred hlasovaním v Európskom parlamente, na ktorom sa uchádzala o znovuzvolenie do funkcie, zverejnil 17. júla 2024 Všeobecný súd Európskej únie rozhodnutie, na základe ktorého Európska komisia neumožnila verejnosti dostato?ný prístup k informáciám o kúpnych zmluvách na vakcíny proti vírusu COVID-19.
Európsky parlament 18. júla 2024 v tajnej vo?be potvrdil, že Ursula von der Leyenová zostane predsední?kou Európskej komisie aj v druhom funk?nom období. Zo 707 hlasujúcich europoslancov získala 401 hlasov, 284 bolo proti a 15 poslancov sa hlasovania zdržalo.
Preh?ad predsedov Európskej komisie
V procese európskej integrácie sa pomenovaním Európska komisia, ako najvyšším výkonným orgánom medzivládnych politických a ekonomických zoskupení, ozna?ovali aj najvyššie výkonné orgány Európskeho hospodárskeho spolo?enstva (EHS, 1958 – 1967) a Európskeho spolo?enstva (ES, 1967 – 1993).
TASR prináša preh?ad predsedov Európskej komisie od roku 1958:
Jean Rey (Belgicko) od 1. júla 1967 do 1. júla 1970
Franco Maria Malfatti (Taliansko) od 2. júla 1970 do 22. marca 1972
Sicco Mansholt (Holandsko) od 22. marca 1972 do 5. januára 1973
Francois-Xavier Ortoli (Francúzsko) od 9. januára 1973 do 5. januára 1977
Roy Jenkins (Spojené krá?ovstvo) od 11. januára 1977 do 5. januára 1981
Gaston Thorn (Luxembursko) od 12. januára 1981 do 5. januára 1985
Jacques Delors (Francúzsko) od 15. januára 1985 do 5. januára 1995
Jacques Santer (Luxembursko) od 24. januára 1995 do 14. júla 1999
Manuel Marín Gonzáles (Španielsko) od 14. júla 1999 do 15. septembra 1999
Romano Prodi (Taliansko) od 15. septembra 1999 do 21. novembra 2004
José Manuel Barroso (Portugalsko) od 22. novembra 2004 do 31. októbra 2014
Jean-Claude Juncker (Luxembursko) od 1. novembra 2014 do 30. novembra 2019
Ursula von der Leyenová (Nemecko) od 1. decembra 2019 – sú?asnos?
Zdroj: P. Fiala a M. Pitrová: Evropská unie (2009)
Vznik a história Európskej komisie
Európska komisia (EK) alebo aj ‚európska vláda‘ je najvyšším výkonným orgánom Európskej únie (EÚ) a jednou z k?ú?ových inštitúcií EÚ.
V procese európskej integrácie sa pomenovaním Európska komisia ozna?ovali aj najvyššie výkonné orgány Európskeho hospodárskeho spolo?enstva (EHS, 1958 – 1967) a Európskeho spolo?enstva (ES, 1967 – 1993). Zakladajúce zmluvy definovali právomoci a zloženie komisie len v základných obrysoch, po?as historického obdobia sa preto menilo nielen postavenie EK, ale aj jej vnútorná štruktúra.
Východiskovým bodom a predchodcom dnešnej EK bol Vysoký úrad Európskeho spolo?enstva pre uhlie a oce? (ESUO). Išlo o pomerne malý a na ?lenských štátoch nezávislý orgán.
Vysoký úrad alebo tiež Vysoký komisariát so sídlom v Luxembursku bol Zmluvou o ESUO z roku 1951 ustanovený najvyšším orgánom tohto spolo?enstva. Zmluva o ESUO definovala zloženie Vysokého úradu nasledovne: „Vysoký komisariát je zložený z deviatich ?lenov menovaných na šes? rokov a vyberaných na základe ich všeobecnej spôsobilosti.“ Komisia EHS nadviazala na Vysoký úrad.
Pod?a Zmluvy o EHS, ktorá nadobudla ú?innos? 1. januára 1958, bola Komisia menovaná dohodou medzi vládami ?lenských krajín na štyri roky s možnos?ou opakovanej vo?by. Na základe Maastrichtskej zmluvy (oficiálne Zmluva o Európskej únii ú?inná od 1. novembra 1993), schva?uje Európsku komisiu, vrátane jej predsedu, Európsky parlament. ?lenovia EK sú menovaní na obdobie piatich rokov s možnos?ou opakovaného menovania.
Prvýkrát sa táto zásada uplatnila v prípade Európskej komisie, ktorej od januára 1995 predsedal Jacques Santer. Jeho Komisia bola zárove? prvou, ktorá musela v marci 1999 pred?asne ukon?i? svoj mandát v súvislosti s finan?ným škandálom a zlým hospodárením.
Portugalský premiér José Manuel Barroso sa postavil 22. novembra 2004 na ?elo EK, ktorá sa po rozšírení EÚ na 25 štátov prvýkrát zostavovala na základe princípu ‚jedna krajina – jeden komisár‘.
V sú?asnosti tvorí Európsku komisiu 27 komisárov, na jej ?ele je predsední?ka, ktorá ju riadi a zastupuje navonok. EK koná vo všeobecnom záujme EÚ, je úplne nezávislá od ?lenských štátov a zodpovedá sa Európskemu parlamentu.
Má právo iniciatívy s cie?om navrhova? právne predpisy v širokom spektre oblastí politiky. V oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí má spolo?né právo iniciatívy s ?lenskými štátmi. Európsky parlament a Rada Európskej únie môžu Komisiu žiada?, aby predložila legislatívne návrhy. Prostredníctvom európskej iniciatívy ob?anov môžu Komisiu vyzva? aj ob?ania EÚ, aby navrhla právne predpisy.
Komisia predkladá návrh rozpo?tu, ktorý následne prerokúva a schva?uje Európsky parlament a Rada. Je zodpovedná za hospodárenie s finan?nými prostriedkami, hoci viac ako polovicu rozpo?tu spravuje spolo?ne s národnými vládami.
EK zastupuje Úniu v medzinárodných rokovaniach, najmä v oblasti obchodnej politiky a humanitárnej pomoci.
Organiza?ne sa EK delí na politické útvary, nazývané generálne riadite?stvá (GR) a služobné útvary, ktoré sídlia najmä v Bruseli a v Luxemburgu. V každom ?lenskom štáte EÚ má Európska komisia svoje zastúpenie, na Slovensku sídli v Bratislave.
Prvým predsedom Európskej komisie bol nemecký univerzitný profesor Walter Hallstein, ktorý stál na ?ele Komisie EHS dve funk?né obdobia od 31. januára 1958 do 30. júna 1967. V sú?asnosti ju bude vies? druhé funk?né obdobie nemecká politi?ka Ursula von der Leyenová, ktorá jej predsedá od 1. decembra 2019.
Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (1. mája 2004) pôsobili v EK dvaja slovenskí eurokomisári. Prvým bol Ján Fige?, ktorý po zvolení za predsedu Kres?anskodemokratického (KDH) na tento post rezignoval 21. septembra 2009. Od 1. októbra 2009 ho nahradil Maroš Šef?ovi?, ktorý v pozícii ?lena exekutívy EÚ za?ína svoj štvrtý plný mandát.
Zdroj: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=LEGISSUM:european_commission https://european-union.europa.eu/institutions-law-budget/budget/how-eu-budget-spent_sk P. Fiala/M. Pitrová: Evropská unie (2009)
(osobitný spravodajca TASR Martin Žigo)
