Za jej schválenie hlasovalo 370 europoslancov, proti bolo 282 a zdržalo sa 36, potrebný bol nadpolovičný počet odovzdaných hlasov. Novú EK by teraz mala oficiálne vymenovať kvalifikovanou väčšinou Európska rada a do funkcie na roky 2024 – 2029 by mala nastúpiť od 1. decembra.
Medzi najväčšie ciele druhej Komisie predsedníčky Ursuly von der Leyenovej patrí posilniť konkurencieschopnosť a obranu Európskej únie. V popredí ostáva aj boj proti klimatickým zmenám.
Funkciu podpredsedov EK budú zastávať: Teresa Riberová (Španielsko) – Výkonná podpredsedníčka pre čistú, spravodlivú a konkurencieschopnú transformáciu; Henna Virkkunenová (Fínsko) – Výkonná podpredsedníčka pre technologickú suverenitu, bezpečnosť a demokraciu; Stéphan Séjourné (Francúzsko) – Výkonný podpredseda pre prosperitu a priemyselnú stratégiu; Roxana Minzatuová (Rumunsko) – Výkonná podpredsedníčka pre ľudí, zručnosti a pripravenosť; Raffaele Fitto (Taliansko) – Výkonný podpredseda pre súdržnosť a reformy a Kaja Kallasová (Estónsko) – Vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.
Zvyšných 20 eurokomisárov navrhla von der Leyenová pre nasledovnú agendu (podľa abecedného zoznamu krajín): Hadja Lahbibová (Belgicko) – Komisárka pre pripravenosť, krízové riadenie a rovnosť; Ekaterina Zacharievová (Bulharsko) – Komisárka pre startupy, výskum a inovácie; Kostas Kadis (Cyprus) – Komisár pre rybolov a oceány; Jozef Síkela (ČR) – Komisár pre medzinárodné partnerstvá a Dan Jrgensen (Dánsko) – Komisár pre energetiku a bývanie.
Apostolos Tzitzikostas (Grécko) – Komisár pre udržateľnú dopravu a cestovný ruch; Wopke Hoekstra (Holandsko) – Komisár pre klímu, bezuhlíkové hospodárstvo a čistý rast; Dubravka Šuicová (Chorvátsko) – Komisárka pre Stredomorie; Michael McGrath (Írsko) – Komisár pre demokraciu, spravodlivosť a právny štát a Andrius Kubilius (Litva) – Komisár pre obranu a vesmírnu agendu.
Valdis Dombrovskis (Lotyšsko) – Komisár pre hospodárstvo a produktivitu, implementáciu a zjednodušenie; Christophe Hansen (Luxembursko) – Komisár pre poľnohospodárstvo a potravinárstvo; Olivér Várhelyi (Maďarsko) – Komisár pre zdravie a dobré životné podmienky zvierat; Glenn Micallef (Malta) – Komisár pre medzigeneračnú spravodlivosť, mládež, kultúru a šport a Piotr Serafin (Poľsko) – Komisár pre rozpočet, boj proti podvodom a verejnú správu.
Maria Luísová Albuquerquová (Portugalsko) – Komisárka pre finančné služby a investície; Magnus Brunner (Rakúsko) – Komisár pre vnútorné veci a migráciu; Maroš Šefčovič (SR) – Komisár pre obchod, hospodársku bezpečnosť, medziinštitucionálne vzťahy a transparentnosť; Marta Kosová (Slovinsko) – Komisárka pre rozširovanie a Jessika Roswallová (Švédsko) – Komisárka pre životné prostredie, ochranu vody a obehové hospodárstvo.
The new European Commission led by Ursula von der Leyen has been approved!
Today the European Parliament voted on the new college of commissioners, which will he proposing EU policies for the next five years. pic.twitter.com/SoLhejHnQq
— European Parliament (@Europarl_EN) November 27, 2024
Profil šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej
TASR prináša profil predsedníčky Európskej komisie (EK) Ursuly von der Leyenovej, ktorá zastáva tento post druhé funkčné obdobie.
Ursula Gertrud von der Leyenová, rodená Albrechtová, sa narodila 8. októbra 1958 v belgickej obci Ixelles v bruselskom regióne ako tretie zo siedmich detí. Jej otec Ernst Albrecht v tom čase pracoval pre Európske spoločenstvo. Rodina tam žila až do jej 13 rokov. V roku 1971 sa presťahovala do mestečka Lehrte v nemeckom Dolnom Sasku. Ernst Albrecht tam vstúpil do politiky ako regionálny poslanec za kresťanskú demokraciu, neskôr sa stal premiérom Dolného Saska a vo funkcii zotrval až 14 rokov (1976 – 1990).
Po maturite na gymnáziu v Lehrte študovala archeológiu (1976 – 1977). V roku 1977 zmenila pôvodný študijný odbor na národohospodárstvo a ekonomiku, ktoré študovala na univerzite v Göttingene, Münsteri a v Londýne. V roku 1980 začala v Hannoveri študovať medicínu, štúdium ukončila v roku 1987 štátnou skúškou. V roku 1991 získala titul doktorka medicíny.
V roku 1986 sa vydala za profesora medicíny a podnikateľa Heika von der Leyena. Spoločne majú sedem detí, ktoré sa narodili v rokoch 1987 – 1999. V rokoch 1992 – 1996 žila s rodinou v Kalifornii, kde jej manžel pôsobil na univerzite v Stanforde.
Členkou Kresťanskodemokratickej únie Nemecka (CDU) sa stala v roku 1990, od novembra 2010 do novembra 2019 bola podpredsedníčkou CDU.
V rokoch 2003 – 2005 zastávala post ministerky sociálnych vecí, žien, rodiny a zdravia v spolkovej krajine Dolné Sasko. V prvej vláde kancelárky Angely Merkelovej viedla v rokoch 2005 – 2009 ministerstvo pre rodinu, seniorov, ženy a mládež. Od novembra 2009 do roku 2013 bola ministerkou práce a sociálnych vecí v druhej vláde Merkelovej a od 17. decembra 2013 do 17. júla 2019 stála ako prvá žena v histórii Nemecka na čele ministerstva obrany. Na domácej pôde však čelila kritike za nízku bojaschopnosť nemeckej armády (Bundeswehr).
Ursula von der Leyenová, blízka spolupracovníčka a priateľka Angely Merkelovej, je považovaná za neoblomnú stúpenkyňu európskej integrácie. V roku 2011 definovala svoju víziu ako „Spojené štáty európske v duchu federálnych štátov ako Švajčiarsko, Nemecko alebo USA“.
Do funkcie predsedníčky Európskej komisie (EK) ju 2. júla 2019 navrhla Európska rada. Európsky parlament (EP) jej nomináciu potvrdil 16. júla 2019 – získala hlasy 383 europoslancov zo 747 prítomných, proti bolo 327 a 22 sa zdržalo hlasovania. Funkcie sa ujala 1. decembra 2019 ako prvá žena v histórii na čele EK.
Počas piatich rokov riešila v predsedníckom kresle sériu kríz: brexit, pandémiu ochorenia COVID-19, ruskú agresiu na Ukrajine, ale aj obchodné spory so Spojenými štátmi a s Čínou.
Zámer uchádzať sa o druhý mandát na čele exekutívy EÚ oznámila 19. februára 2024 na zasadnutí Kresťanskodemokratickej únie (CDU) v Berlíne. Ursula von der Leyenová však čelí obvineniam v súvislosti s netransparentným nákupom vakcín proti ochoreniu COVID-19.
Deň pred hlasovaním v Európskom parlamente, na ktorom sa uchádzala o znovuzvolenie do funkcie, zverejnil 17. júla 2024 Všeobecný súd Európskej únie rozhodnutie, na základe ktorého Európska komisia neumožnila verejnosti dostatočný prístup k informáciám o kúpnych zmluvách na vakcíny proti vírusu COVID-19.
Európsky parlament 18. júla 2024 v tajnej voľbe potvrdil, že Ursula von der Leyenová zostane predsedníčkou Európskej komisie aj v druhom funkčnom období. Zo 707 hlasujúcich europoslancov získala 401 hlasov, 284 bolo proti a 15 poslancov sa hlasovania zdržalo.
Prehľad predsedov Európskej komisie
V procese európskej integrácie sa pomenovaním Európska komisia, ako najvyšším výkonným orgánom medzivládnych politických a ekonomických zoskupení, označovali aj najvyššie výkonné orgány Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS, 1958 – 1967) a Európskeho spoločenstva (ES, 1967 – 1993).
TASR prináša prehľad predsedov Európskej komisie od roku 1958:
Jean Rey (Belgicko) od 1. júla 1967 do 1. júla 1970
Franco Maria Malfatti (Taliansko) od 2. júla 1970 do 22. marca 1972
Sicco Mansholt (Holandsko) od 22. marca 1972 do 5. januára 1973
Francois-Xavier Ortoli (Francúzsko) od 9. januára 1973 do 5. januára 1977
Roy Jenkins (Spojené kráľovstvo) od 11. januára 1977 do 5. januára 1981
Gaston Thorn (Luxembursko) od 12. januára 1981 do 5. januára 1985
Jacques Delors (Francúzsko) od 15. januára 1985 do 5. januára 1995
Jacques Santer (Luxembursko) od 24. januára 1995 do 14. júla 1999
Manuel Marín Gonzáles (Španielsko) od 14. júla 1999 do 15. septembra 1999
Romano Prodi (Taliansko) od 15. septembra 1999 do 21. novembra 2004
José Manuel Barroso (Portugalsko) od 22. novembra 2004 do 31. októbra 2014
Jean-Claude Juncker (Luxembursko) od 1. novembra 2014 do 30. novembra 2019
Ursula von der Leyenová (Nemecko) od 1. decembra 2019 – súčasnosť
Zdroj: P. Fiala a M. Pitrová: Evropská unie (2009)
Vznik a história Európskej komisie
Európska komisia (EK) alebo aj ‚európska vláda‘ je najvyšším výkonným orgánom Európskej únie (EÚ) a jednou z kľúčových inštitúcií EÚ.
V procese európskej integrácie sa pomenovaním Európska komisia označovali aj najvyššie výkonné orgány Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS, 1958 – 1967) a Európskeho spoločenstva (ES, 1967 – 1993). Zakladajúce zmluvy definovali právomoci a zloženie komisie len v základných obrysoch, počas historického obdobia sa preto menilo nielen postavenie EK, ale aj jej vnútorná štruktúra.
Východiskovým bodom a predchodcom dnešnej EK bol Vysoký úrad Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO). Išlo o pomerne malý a na členských štátoch nezávislý orgán.
Vysoký úrad alebo tiež Vysoký komisariát so sídlom v Luxembursku bol Zmluvou o ESUO z roku 1951 ustanovený najvyšším orgánom tohto spoločenstva. Zmluva o ESUO definovala zloženie Vysokého úradu nasledovne: „Vysoký komisariát je zložený z deviatich členov menovaných na šesť rokov a vyberaných na základe ich všeobecnej spôsobilosti.“ Komisia EHS nadviazala na Vysoký úrad.
Podľa Zmluvy o EHS, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 1958, bola Komisia menovaná dohodou medzi vládami členských krajín na štyri roky s možnosťou opakovanej voľby. Na základe Maastrichtskej zmluvy (oficiálne Zmluva o Európskej únii účinná od 1. novembra 1993), schvaľuje Európsku komisiu, vrátane jej predsedu, Európsky parlament. Členovia EK sú menovaní na obdobie piatich rokov s možnosťou opakovaného menovania.
Prvýkrát sa táto zásada uplatnila v prípade Európskej komisie, ktorej od januára 1995 predsedal Jacques Santer. Jeho Komisia bola zároveň prvou, ktorá musela v marci 1999 predčasne ukončiť svoj mandát v súvislosti s finančným škandálom a zlým hospodárením.
Portugalský premiér José Manuel Barroso sa postavil 22. novembra 2004 na čelo EK, ktorá sa po rozšírení EÚ na 25 štátov prvýkrát zostavovala na základe princípu ‚jedna krajina – jeden komisár‘.
V súčasnosti tvorí Európsku komisiu 27 komisárov, na jej čele je predsedníčka, ktorá ju riadi a zastupuje navonok. EK koná vo všeobecnom záujme EÚ, je úplne nezávislá od členských štátov a zodpovedá sa Európskemu parlamentu.
Má právo iniciatívy s cieľom navrhovať právne predpisy v širokom spektre oblastí politiky. V oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí má spoločné právo iniciatívy s členskými štátmi. Európsky parlament a Rada Európskej únie môžu Komisiu žiadať, aby predložila legislatívne návrhy. Prostredníctvom európskej iniciatívy občanov môžu Komisiu vyzvať aj občania EÚ, aby navrhla právne predpisy.
Komisia predkladá návrh rozpočtu, ktorý následne prerokúva a schvaľuje Európsky parlament a Rada. Je zodpovedná za hospodárenie s finančnými prostriedkami, hoci viac ako polovicu rozpočtu spravuje spoločne s národnými vládami.
EK zastupuje Úniu v medzinárodných rokovaniach, najmä v oblasti obchodnej politiky a humanitárnej pomoci.
Organizačne sa EK delí na politické útvary, nazývané generálne riaditeľstvá (GR) a služobné útvary, ktoré sídlia najmä v Bruseli a v Luxemburgu. V každom členskom štáte EÚ má Európska komisia svoje zastúpenie, na Slovensku sídli v Bratislave.
Prvým predsedom Európskej komisie bol nemecký univerzitný profesor Walter Hallstein, ktorý stál na čele Komisie EHS dve funkčné obdobia od 31. januára 1958 do 30. júna 1967. V súčasnosti ju bude viesť druhé funkčné obdobie nemecká politička Ursula von der Leyenová, ktorá jej predsedá od 1. decembra 2019.
Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (1. mája 2004) pôsobili v EK dvaja slovenskí eurokomisári. Prvým bol Ján Figeľ, ktorý po zvolení za predsedu Kresťanskodemokratického (KDH) na tento post rezignoval 21. septembra 2009. Od 1. októbra 2009 ho nahradil Maroš Šefčovič, ktorý v pozícii člena exekutívy EÚ začína svoj štvrtý plný mandát.
Zdroj: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=LEGISSUM:european_commission https://european-union.europa.eu/institutions-law-budget/budget/how-eu-budget-spent_sk P. Fiala/M. Pitrová: Evropská unie (2009)
(osobitný spravodajca TASR Martin Žigo)
Zdroj feed teraz.sk
