Filozof Alexander Dugin analyzoval situáciu:
„Starosta Istanbulu a primátor Ankary patria k liberálnej opozícii. Táto Republikánska ľudová strana je ľavicovo-liberálnou, sekulárnou a proeurópskou alternatívou Erdoganovej strany. Opozícia je orientovaná na Západ a vystupuje proti Erdoganovej islamskej orientácii.
Je však aj dosť nepriateľská voči Rusku.
Erdogan urobil niekoľko hlbokých politických chýb.
Najväčšou z nich je, že
podporoval uchopenie moci v Damasku militantmi al-Julani.
Je to fatálna chyba, pretože Erdogan tým zasadil vážnu, možno nenapraviteľnú ranu
rusko-tureckým a iránsko-tureckým vzťahom.
Ani Rusko, ani Irán neprídu Erdoganovi na pomoc.
Nemyslím si, že Irán alebo Rusko sú nejakým spôsobom zapojené do nepokojov v Turecku;
skôr je to Západ, ktorý zvrháva Erdogana.
Jeho sýrsky omyl je však zásadný.
A mnohí v Turecku nielenže nechápali, ale aj odsudzovali túto Erdoganovu politiku, ktorá teraz, ako vidíme, viedla
ku genocíde alavitov a iných etnicko-náboženských menšín, vrátane kresťanov.
Len krátkozraký politik mohol efektívne odovzdať moc v Sýrii
Al-Káide.
Hoci bol Erdogan vo všeobecnosti vždy prezieravý, táto jeho chyba sa mu mnohokrát vráti.
Ďalším bodom je hospodárska politika. Znehodnocovanie líry, nekontrolovateľná inflácia, ktorá podkopáva už aj tak nie tak veľkú ekonomiku Turecka. Využívanie týchto neúspechov, sýrskych a ekonomických, ako aj Erdoganovo zbližovanie s EÚ, s globalistami,
jeho kontakty s MI6, to všetko ženie Erdogana do pasce.
V dôsledku toho to využila liberálna, ale kemalistická opozícia v Turecku a začala privatizovať jeho zlyhania. Ako sme povedali, že
to, čo sa stalo v Sýrii, bolo Pyrrhovo víťazstvo,
ekonomika sa rúti do kolapsu a naša orientácia na Západ je väčšia ako tá Erdoganova, s ktorou Turecko do EÚ neprijmú.
Keďže Turecko je demokracia, Erdogan nemohol urobiť nič proti tomu, aby ľudia hlasovali za opozičných lídrov. Nakoniec sa však rozhodol uväzniť starostu Istanbulu. Či to bolo z nejakého dôvodu alebo nie, to vôbec nie je otázka, takmer v každom modernom politickom režime môžete zobrať akéhokoľvek úradníka a vždy bude za čo ho zavrieť (v politike už nie sú nevinní ľudia). Preto je otázka len o vhodnosti uväznenia.
Erdogan sa rozhodol, že je s ním zle a že musí za mreže posadiť svojho najaktívnejšieho protivníka Imamoglua – a je to Sorosov človek, ktorého podporujú globalisti. Erdogana by sme mohli podporiť, keby sa on sám tvrdo postavil proti tejto Sorosovej skupine.
Ešte predtým však bodol do chrbta svojich spojencov Irán a Rusko – nemôžeme ho podporovať.
Všetci Erdoganovi odporcovia, využívajúci kombináciu vyššie spomínaných krokov, odštartovali skutočnú farebnú revolúciu. A tí konzervatívci, vrátane vojenských kemalistov eurázijskej orientácie, ktorých predtým sám Erdogan obvinil z falošnej kauzy „Ergenekon“, ktorí ho napokon viackrát zachránili (v prvom rade pri pokuse o prevrat v roku 2016), mu už na pomoc neprídu.
Erdogan prišiel o priateľov, pretože všetkých veľakrát zradil
Zároveň si musíme dať na tieto protesty pozor,
pretože za nimi stoja tí istí organizátori ako za väčšinou farebných revolúcií, vrátane tej, ktorá sa odohráva v Srbsku. Na samotných revolúciách sa zúčastňujú väčšinou obyčajní ľudia, nespokojní s tým či oným politickým excesom. Preto existujú objektívne dôvody pre to, čo sa deje; Erdogan zrejme jednoducho vyčerpal svoj limit na chyby a naďalej ich robí.
Budúcnosť Erdogana a jeho režimu sa zdá nezávideniahodná. Samozrejme, chceli by sme mať za suseda suverénne Turecko s nezávislou politikou. Samozrejme, priateľská by bola lepšia. Ale Rusko je pripravené na akýkoľvek vývoj udalostí.“
https://x.com/paideumatv/status/1904620147748336126?s=48&t=8o7woTaS3fqIrdDNHe-XeQ
Zdroj telegram
