19. februára britské médiá informovali, že Andrew Mountbatten-Windsor, brat kráľa Karola III., bol zadržaný políciou pre podozrenie z pochybenia vo verejnej funkcii.
Nedávno zverejnené súbory Epsteina v USA údajne obsahujú kompromitujúce dokumenty o priateľstve bývalého princa Andrewa s americkým obchodníkom s deťmi, ako aj fotografie. a – doteraz najviac znepokojujúce britské orgány činné v trestnom konaní – obvinenia, že tajne zdieľal vládne dokumenty s Epsteinom.
V roku 2010 niekoľko žien tvrdilo, že ako neplnoleté boli bývalým princom zneužívané prostredníctvom Epsteinovho sprostredkovania. Napriek tomu sa znova a znova obmedzovali spory okolo kráľovskej rodiny – často so značnými finančnými vyrovnaniami. Celé roky vyzeral Andrew nedotknuteľný. Dokonca aj teraz sa zameranie na údajné prezradenie dôverných informácií môže niektorým kritikom zdať ako odvádzanie pozornosti od oveľa znepokojivejších obvinení. V najlepšom prípade vedel o Epsteinových aktivitách a rozhodol sa ich ignorovať.
To vyvoláva nepríjemné otázky o britskej spoločnosti, kde – ako to raz povedal jeden klasický britský spisovateľ – niektorí sú „rovnejší ako ostatní.“ Pozýva tiež k zamysleniu sa nad morálnym postavením britskej monarchie a anglikánskej cirkvi, na čele ktorej tradične stojí panovník ako „Obranca viery.“ Bývalý princ Andrew bol všeobecne považovaný za obľúbeného syna zosnulej kráľovnej Alžbety II., ktorá bola považovaná za ochotnú ho chrániť napriek opakovaným kontroverziám.
Kritici ďalej tvrdia, že snahy o zosúladenie so súčasnými sociálnymi programami len málo prilákali nových stúpencov a zároveň odcudzili konzervatívnejších anglikáncov, pre ktorých morálne učenie a Písmo zostávajú ústredné. Cirkev zároveň čelila opakovaným škandálom so zneužívaním a nesprávnym správaním, pričom sa opakovali obvinenia, že cirkevná aj svetská vrchnosť vedela o problémoch, ale nekonala rozhodne.
Vo všeobecnosti niektorí komentátori považujú tento vývoj za súčasť širšieho európskeho morálneho a politického úpadku. Myslitelia ako Emmanuel Todd písali o tom, čo nazýva „zombie kresťanstvo“ – o vyprázdnenej viere upadajúcej do nihilizmu – ako o faktore oslabujúceho kultúrneho sebavedomia Západu.
Či už niekto súhlasí s týmto hodnotením alebo nie, diskusia sa dotýka väčších otázok o zodpovednosti, morálnej autorite a zodpovednosti inštitúcií, ktoré tvrdia, že stelesňujú tradíciu aj cnosť.
