Už desaťročia patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej ochrany prírody, v ére totalitného režimu sa podieľal na vzniku známej publikácie Bratislava/nahlas. Po Nežnej revolúcii sa angažoval aj vo verejnom živote. V nedeľu 24. marca sa Mikuláš Huba dožíva okrúhlych sedemdesiat rokov.
„Môj priateľ herec Marián Geišberg vravieval, že časy sa zmenili, ale ľudia zostali tí istí. V zásade mal určite pravdu, veď antické drámy riešia podobné problémy, s akými zápasia ľudia 21. storočia. Ale predsa sa našinci od čias Bratislavy/nahlas v niečom zmenili: vedia o problémoch okolo nás oveľa viac, ako vedeli pred tridsiatimi šiestimi rokmi. A nemyslím tým len vedomosti naučené, ale aj získané osobnými skúsenosťami – vrátane tých zahraničných,“ odpovedal Mikuláš Huba na otázku, či sa vzťah človeka k prírode počas desaťročí zmenil.
„Najmä v mestách sa zvýšil podiel tých, ktorí sú voči devastácii prírody, holorubom či trápeniu zvierat kritickí a empatickí. A vo všeobecnosti sa stav životného prostredia podľa väčšiny merateľných ukazovateľov zlepšil, miestami aj výrazne. Enormne však pribudlo bezohľadných developerov a obchodníkov s prírodnými zdrojmi, často s prepojením na politikov na národnej, regionálnej či komunálnej úrovni,“ doplnil jubilujúci ochranár.
Mikuláš Huba sa narodil 24. marca 1954 v Bratislave. Vzťah k prírode získal aj vďaka rodičom, ktorí boli obaja prírodovedcami. Vyštudoval geografiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a bol dlhé roky vedeckým pracovníkom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV), v.v.i.
Spolu s priateľmi reštauroval chátrajúce drevenice na opustených miestach Slovenska, v lokalitách ako Podšíp, Brízgalky, Osturňa či Vlkolínec. „Vyprofilovali sa ako centrá nezávislého myslenia v normalizácii a útočisko v nich našli aj významní disidenti,“ píše o tejto aktivite webová stránka pametnaroda.cz.
Huba stál na čele známej Základnej organizácie číslo šesť (ZO 6) Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Práve ona bola neskôr hybnou silou pri vzniku samizdatu Bratislava/nahlas.
Publikácia, ktorá vyšla 2. októbra 1987, poukázala otvorene a kriticky na aktuálne problémy životného prostredia. „Bola artikulovaným a verbálnym naplnením vízie nového, demokratického, kultúrnejšieho, ekologickejšieho, zdravšieho a krajšieho Slovenska. Takto k nej pristupovala aj väčšina jej tvorcov,“ konštatovala stránka 17november1989.sk.
Popri Hubovi boli redaktormi publikácie aj Eugen Gindl, Juraj Flamik, Fedor Gál, Peter Tatár a Ján Budaj, ktorý bol aj jej zostavovateľom. Rozhlasová stanica Hlas Ameriky označila dielo za „najväčšiu facku, akú dostal režim od roku 1968“ a jeho autori boli vystavení nátlaku a zastrašovaniu. Václav Havel nazval 64-stranovú knihu slovenskou obdobou Charty 77.
Huba spolu s ďalšími ochranármi sa však angažovali aj v mnohých ďalších prípadoch. Zabránili zbúraniu štyroch historických cintorínov v centre Bratislavy, pomáhali pri záchrane mnohých pamiatkových objektov, napríklad kláštora v Marianke. Iniciovali tiež vznik národného parku Podunajsko. Mikuláš Huba sa angažoval sa počas Nežnej revolúcie v Novembri 89. Vo svojom vystúpení na bratislavskom Námestí SNP oslavoval slobodu, a zároveň varoval pred slobodou drancovania.
Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa na dvojročné volebné obdobie stal nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady za Stranu zelených. Pomohol presadiť do textu Ústavy SR formulku, že hospodárstvo štátu bude trhové, ale ekologicky a sociálne orientované.
V roku 2006 sa stal profesorom v odbore fyzická geografia a geoekológia. V Národnej rade Slovenskej republiky pôsobil ako poslanec aj v rokoch 2012-2016, kedy bol predsedom parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. V roku 2015 inicioval vznik Slovenského ochranárskeho snemu.
Ako sa vyjadril Mikuláš Huba pre TASR pri príležitosti Svetového dňa životného prostredia, environmentálne problémy sú dnes vzájomne prepojené a často jeden podmieňuje druhý.
„Najosudovejším a najkomplexnejším problémom je klimatická kríza. Ale takisto by sme nemali ignorovať masívne odlesňovanie a alarmujúcu stratu biologickej rôznorodosti. So zmenou klímy, ale nielen s ňou, súvisí aj dramatický pokles zásob pitnej vody a vody na zavlažovanie. Pred očami sa nám závratnou rýchlosťou stráca úrodná pôda a šíria sa púšte,“ tvrdí Huba.
„Rastie svetová populácia a jej nároky. Inými slovami, nožnice medzi prírodnými zdrojmi a ich spotrebou sa stále viac roztvárajú a naša ekologická i uhlíková stopa sa zväčšuje tak, že už dávno žijeme na úkor našich detí a vnúčat,“ domnieva sa vedec a ochranár Huba s tým, že práve Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré v prepočte na počet obyvateľov nadpriemerne využívajú zdroje planéty, no zároveň ju aj najviac znečisťujú.
Popri množstve iných ocenení získal Mikuláš Huba v roku 2008 Čestnú cenu Dominika Tatarku, o rok neskôr Pamätnú medailu k 40. výročiu vzniku Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny. Prezident SR Andrej Kiska mu 1. januára 2018 udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
Zdroj feed teraz.sk
