DOŽIVOTNÁ RENTA GENERÁLNEHO PROKURÁTORA Doživotná renta garantovaná generálnemu prokurátorovi vyvoláva zmiešané pocity a zväčša negatívne reakcie. Dovoľte mi pozrieť sa na túto otázku z dvoch perspektív. Dlhodobej a neosobnej na jednej strane a aktuálnej a osobnej na strane druhej.
Z dlhodobého hľadiska je pravda, že ak sa na Slovensku raz človek stane vedúcim funkcionárom určitých štátnych orgánov, býva spravidla doživotne považovaný za malomocného, a preto si iba veľmi ťažko hľadá uplatnenie. Netýka sa to len generálneho prokurátora, veľmi často sa to stáva napríklad vrcholovým predstaviteľom spravodajských služieb a podobne. Kým sa nezmení kultúra zaobchádzania s ľuďmi, čo venovali štátu kus života, zrejme bude vždy pokušenie kompenzovať ich nie celkom systémovými opatreniami, ako je doživotná renta. Alebo ešte horšie, korupcia.
Ak sa na vec pozeráme optikou súčasnosti, schválenie doživotnej renty Marošovi Žilinkovi sa dá interpretovať dvoma spôsobmi. Po prvé, vládna koalícia je hluchá a slepá, inak by nemohla oceniť nečinnosť generálneho prokurátora vo vzťahu k Lipšicovmu gestapu a k preverovaniu faktického omilostenia zločincov, vydávaných za kajúcnikov. To je však menej pravdepodobné. Po druhé, koalícia chce Maroša Žilinku lákadlom doživotnej renty (azda aj funkciou ústavného sudcu) presvedčiť, aby odišiel z vedenia prokuratúry a nechal to robiť niekoho s väčšou odvahou a razanciou. To považujem za pravdepodobnejšiu možnosť.
Ak by sa potvrdil predpoklad skoršieho odchodu Maroša Žilinku z funkcie, bola by na stole otázka voľby nového generálneho prokurátora. Trochu zaniklo, že súčasná vládna koalícia nezrušila možnosť zvolenia za generálneho prokurátora právnika, pochádzajúceho mimo prostredia sústavy prokuratúry. A to ma napĺňa určitými obavami. Predbežne chcem dúfať, že len počujem trávu rásť.
~ Ďateľ
♤ | odber t.me/zemavek